★ ★ ★ ★ ☆
Najväčším pozitívom filmu Votrelec: Romulus je prítomnosť režiséra, ktorý je zručný filmár. Fede Alvarez naplnil očakávania a dokázal nám priniesť skvelý prídavok do série, ktorá sa poslednými dvomi dielami od Ridleyho Scotta až príliš nebezpečne zahrávala s priemernosťou. Našťastie to nikdy nedopadlo až tak zle, ako napríklad v prípade Terminátora. Ironicky, je to práve Ridley Scott, ktorý v tomto filme prišiel so záverečným zvratom, čím nejedného diváka skôr sklamal, než potešil.
Votrelec: Romulus začína trochu podobne ako Alvarezova nervy drásajúca snímka Don’t Breathe (2016). Partia mladíkov sa vyberie na opustenú vesmírnu stanicu za vidinou utiecť z baníckej kolónie. Čo ich však na stanici čaká je priamy odkaz na originálny film z roku 1979. Teda hrôza v podobe mimozemského votrelca, či lepšie povedané votrelcov. To však nie je jediná referencia na minulé filmy. Napriek tomu, že sa časovo pohybujeme medzi klasikami Votrelec a Votrelci (1986), Alvarezove pokračovanie obsahuje odkazy snáď na všetky štyri pôvodné diela, končiac Votrelcom: Vzkriesenie (1997).
Je to trochu škoda, pretože sa zdá, že súčasný hollywoodsky film snáď už ani nedokáže ustáť na vlastných nohách bez toho, aby obsahoval akúkoľvek formu nostalgie alebo odkazu. Ale v tomto prípade to našťastie nie je praktikované až tak vtieravým spôsobom, ako to robí napríklad dnešný Marvel. Naopak, Votrelec: Romulus nás okamžite vtiahne a to, čo sľubuje, že prinesie, teda nefalšovaný príbeh z prostredia Votrelcov, robí skrátka výborne. Od momentu, čo na našich hrdinov zaútočí prvý facehugger, až po samotné scény s xenomorfmi, idú skrátka správnym smerom. Je to napínavé, je to akčné, je to úderné a krvavé a má to skvelú hudbu. Navyše, ikonické scény, a že si ozaj prídeme na svoje, si Alvarez užíva na maximum. A my mu to veríme a robí nám to radosť. A to je niečo čo funguje, ako pre fanúšika série, tak aj pre nováčika.
Odvrátenou stranou je skutočnosť, že stále hodnotíme skvelé scény, skvelé momenty, skvelý filmársky prístup, ale to niečo viac, ľudské osudy, drámu a konflikt, alebo dokonca skutočný strach jedinca vo svojej hororovej podstate, ako sme to napríklad videli pri prvých dvoch filmoch, to už film zamieňa za fanúšikovskú službu, ukotvenú niekde inde.
Hlavnej hrdinke Rain (Cailee Spaeny) sú bohužiaľ topánky charizmatického vodcu, akým bola napríklad Ripleyová, neúmerne veľké. Neviem si predstaviť, že by táto postava dokázala ustáť viac ako jeden film. David Jonsson, ako syntetický nevlastný brat Rain, urobí už na diváka väčší dojem. Jeho úloha je zaujímavejšia a ponúka mu väčší priestor zažiariť. Ale možno by sme mali brať film ako je Votrelec: Romulus ako to, čím sa snaží byť. Skvelou zábavou. A to sa filmu darí. O záverečnom vyvrcholení radšej pomlčíme, pretože zlyháva vo všetkých smeroch. A nie je to ani tak výberom neatraktívneho čuda, čoby divnej hrozby, ako skôr opakovanou šablónou, ktorej sa mali tvorcovia strániť všetkými možnými spôsobmi. Bohužiaľ, nepodarilo sa. Nenechajme si tým však zničiť film ako celok. Votrelec: Romulus splnil svoje poslanie.
