Kniha Dedičstvo po barbaroch má silný názov. To je okamžite jasné. Je atraktívny, poetický, interpretačne otvorený, ale ak to budeme chcieť, aj jednoducho doslovný. Dedičstvo po barbaroch od Maroša Hečka je nesmierne hutný román. Rozdelený do dvoch opačných svetov, tak ako je príbeh rozdelený na dve pologule. Na jednej strane je politická dráma ukotvená na Slovenku. Na druhej strane, a to symbolicky aj doslova na druhej strane planéty, je príbeh veľmi reálnej environmentálnej katastrofy v Austrálii. Dedičstvo po barbaroch dáva do ostrého kontrastu dôraz na zodpovednosť a najmä zmysluplnosť. Kniha si pokladá množstvo existenciálnych otázok, a to nielen popisne, ale aj poeticky. To všetko je podčiarknuté neodvrátiteľnou melancholickou náladou človeka, ktorý uteká pred vlastným životom, a pritom nachádza jeho zmysel.
Hrdinom knihy je osobný doktor vplyvného politika. Jeho pracovnou náplňou je jeho večná dostupnosť pre jedného konkrétneho človeka. Je to až takmer faustovský údel, pri ktorom je nutné podotknúť, že tento človek má veľmi blízko k roztopašnému, nenásytnému, či v tomto zmysle možno lepšie povedané až pažravému Mefistovi. Patriarcha, ako je politik označovaný, má doktora už pätnásť rokov omotaného okolo prsta. Doktor svojej úlohe osobného otroka obetoval ako kariéru, tak aj lásku. Slovo útek sa v knihe objaví opakovane. Doktor si vyberie tú najvzdialenejšiu možnú destináciu. Vypína mobil, zbavuje sa dostupnosti a nasadá na lietadlo do Austrálie. Je to práve u protinožcov, kde doktor uprostred jednej z najväčších katastrof danej krajiny, nachádza ironicky vlastnú záchranu a možno aj šťastie.
Dedičstvo po barbaroch nám subtílnym a poetickým spôsobom odhaľuje vnútorný prerod netypického hrdinu.
Maroš Hečko má bohatý prednes. Jeho vety sa rozvetvujú do všetkých častí univerza a spolu vytvárajú impozantnú mozaiku určitého vnímania hlavného protagonistu. Doktor je náš jediný sprievodca. Niekedy, zdanlivo celkom náhodne, ho pozorujeme objektívnym okom vševediaceho rozprávača. Inokedy sa sám hrdina chopí slova a ponúkne nám vlastný pohľad na svet. Vzhľadom na to, že ide o zaujímavú štylizáciu, nie veľmi častú, ale stále celkom osviežujúcu, nedá sa povedať, že by bol jej prednes, alebo svetonázor, markantne odlišný. Inak povedané, tento efekt má svoje jemné nuansy, ktoré sú vedome držané na krátkej vôdzke. Hečko verí, že jeho čitateľ bude dostatočne inteligentný, aby mu nemusel všetko servírovať na striebornom podnose. Zatiaľ, čo tento názor je samozrejme viac než vítaný, niekedy sú myšlienky možno až priveľmi opatrné vo vlastnom rozlete.
Poetika knihy je dvojsečná zbraň. Niekedy narazíme na vetu, ktorá nás úprimne zasiahne. Nie je to, ale zásah otvorenou a expresívnou silou. Najskôr prichádza na rad básnické šifrovanie, úmysel, zamyslenie, interpretácia. Táto sila spočíva v komplexnosti naplnenej až po okraj poetického tajomna. Človek si určité súvetia alebo celé pasáže chce prečítať znovu a znovu. Chce sa nad nimi lepšie zamyslieť a potom ich vyhodnotiť. Je to práve tento básnický štýl, čo robí z Hečkovej knihy truhlicu plnú zafúľaných, niekedy ako uhol začiernených smaragdov. Pri nepozornom pohľade môžeme takúto truhlicu bez výčitiek odložiť stranou. Pri bližšom skúmaní, usilovnom čistení a preberaní, ale zistíme, že vnútri sa niečo mocne ligoce. Bohužiaľ, neplatí to pri každom jednom kúsku.
Určité momenty knihy zachádzajú zbytočne do stratených hlbín, a to za cenu našej pozornosti.
Dedičstvo po barbaroch môže občas spadať do zbytočne sa prevaľujúcich vĺn krásne bohatého slovosledu. Sú to momenty nespútaného vedomia, otvorenej mysle, záberu plného drobných odtieňov okolitého sveta. Je to istý druh modernistického štýlu prúdu vedomia známeho najmä z kníh Virginie Woolfovej. Hečko sa akoby nedokáže ubrániť nie úplne sporadickému zachádzaniu do detailov, vízií, spomienok a drobných vnemov.
Akoby ho zaplavila bohatá imaginácia pestrofarebnej dúhy slovných spojení a on jej maximálne a bezvládne prepadol. Niekedy to bohužiaľ pôsobí až príliš rozvláčne. Je to niečo podobné, ako keď Stephen King zachádza v jeho skorších knihách do popisov svojich postáv. Postupom času je to až úmorné. Pričom sám King tento svoj štýl nazval skôr ako zlozvyk, než ako niečo pozitívne. Hečkov text sa v istom zásadnom bode zastaví v hutnom slede nazhromaždeného momentu, ktorý síce ide do hĺbky, ale ešte oveľa viac ide do krajností.
Dedičstvo po barbaroch má komplexnejšie prevedenie, ale v dobe extrémne nízkeho prahu pozornosti a prevládajúcej ľahšej (nižšej?) literatúry je táto komplexnosť viac než vítaná.
Politická dráma knihy je krásne melancholická, temná a podmanivá. Patriarcha detailným popisom jasne označuje politika, ktorého všetci dobre poznáme. Politika, ktorého stála prítomnosť v slovenskej politike (a nedajbože aj vzrastajúca popularita) je vzhľadom na všetko zverejnené a dokázané, určite otrasným dedičstvom nášho barbarizmu. Najmä v poslednej časti knihy, ale Patriarchova osobnosť zachádza mimo hlbšej autenticity a stáva sa skôr obeťou povrchnej grotesknosti. Občas dokonca pripomína akéhosi (veľmi necharizmatického) zloducha z Jamesa Bonda.
Austrália, krajina v plameňoch, je naopak o niečom hlbšom. Dôležitejšom a podstatnejšom. My už vieme, že katastrofa a následná súdržnosť obyvateľstva nie je len výsadou Austrálčanov, ako by si možno doktor myslel. Moravské tornádo nás o tomto viac než presvedčilo a je viac než pravdepodobné, že sa z dôvodu klimatických zmien podobných prejavov pomoci a súdržnosti dočkáme znovu. Dedičstvo po barbaroch je vo veľkej miere práve o tomto. O šťastí vyvstávajúceho z popola.
Knihu Dedičstvo po barbaroch vydáva vydavateľstvo Tatran.
Autor: Maroš Hečko
Počet strán: 264
Vydavateľstvo: Tatran, 2021
