V kinách momentálne vyčíňa posledný prídavok do série o neviditeľnom mužovi s Elisabeth Moss v hlavnej úlohe. V tomto článku som sa však chcel pozrieť skôr na úplný počiatok jednej z kultových postáv svetového hororu. Neviditeľný muž sa radí vedľa ďalšie slávne postavy jednej kategórie, ako sú Drákula, Vlkolak alebo Frankenstein. A filmová adaptácia slávneho románu H.G. Wellsa z roku 1933 ostáva taktiež bezpochyby kultovou záležitosťou. Aj napriek tomu, že film režiséra Jamesa Whalea sa zo začiatku pevne pridŕža knižnej predlohy, postupne si vydobýja vlastný smer. Film zakomponováva do príbehu prekvapivé a veľmi príjemné zmeny, dokonca prináša ešte viac smrti, šialeného besnenia, ale aj humoru.
Podobne ako kniha, aj film sa začína vstupom záhadného cudzinca, od hlavy až po päty ukrytého za nepriehľadným odevom, do krčmy plnej hostí. Postupne sa dozvedáme, že onen záhadný cudzinec nie je nikto iný, než nezvestný vedec menom Jack Griffin (Claude Rains). Griffin sa stane obeťou svojho vlastného experimentovania, keď sa stáva nielen neviditeľným, ale kvôli záhadnej látke s názvom monokain (prekl. Monocaine), aj doslova šialeným. Po agresívnej hádke v krčme vyhľadá Griffin svojho vypočítavého kolegu doktora Kempa (William Harrigan). Keď mu odhalí svoje maniacké plány, rozpúta sa šialená hra s neviditeľným postrachom.
Neviditeľný muž je relatívne krátky, zato veľmi zábavný film, zameraný prevažne na vyčíňanie nebezpečného šialenca.
Krátke scény s Florou (Gloria Stuart), s Griffinovou snúbenicou a dcérou jeho zamestnávateľa doktora Cranleyho (Henry Travers), ostávajú aj obsahovo skôr okrajové. Najväčšiu silu ukrýva film vo svojich trikoch. Sám som bol veľmi zvedavý ako sa filmári z prvej polovice 30. rokov popasujú s postavou, akou je Neviditeľný muž. A výsledok je popravde nad očakávania. Bez toho, aby som tušil, čoho všetkého sú tvorcovia schopní docieliť, aby divákovi priniesli jedinečný zážitok, aký sa automaticky ponúka v predstavách a možnostiach neviditeľnosti, bol som viac než príjemne prekvapený. Dokonca by som povedal, že vzhľadom na otupenosť alebo skúsenosť z množstvom iných filmových trikov a vymožeností modernej doby, som sa pri sledovaní tohto filmu preniesol do spoločnosti človeka z 30. rokov minulého storočia a vychutnával si tieto špeciálne triky celkom bez kontextu súčasnej doby.
S prekvapením som sa musel usmiať aj zároveň nadnesene zhroziť nad prázdnotou, ktorá sa mi otvorila pri pohľade na Griffinovu nešikovne skrytú polku tváre. Azda som filmárom vopred uprel šikovnosť, azda som ich podcenil, možno dokonca urazil svojou naivitou, že ma čakajú skôr komické snahy ako vierohodne znázorniť neviditeľnosť človeka. Pravda je však taká, že som sa mýlil a samozrejme s myšlienkami stále v roku 1933 som musel tvorcom skloniť pomyselný klobúk z hlavy.
Pretože vo finále to nie je len majstrovské prevedenie toho, ako si Griffin odväzuje z hlavy biely obväz, navyše je to aj množstvo komických gagov a vynaliezavých situácií, ktoré sa možno aj samy ponúkajú pod predstavou ľudskej neviditeľnosti.
Neviditeľný muž je najmä zábavný film. Je to nadčasový blockbuster z Hollywoodu 30. rokov. Nebál by som sa dokonca tvrdiť, že ide o technologické divadlo (z angl. spectacle). Jeho hlavným cieľom je diváka pobaviť, vystrašiť, najmä však ohúriť. Ide o pokračovanie technologických pokrokov, trikov a špeciálnych efektov, akými sa americký alebo francúzsky film vo svojej minulosti pýšil najmä. Dnes sa to týka zväčša hollywoodskych blockbustrov, ktoré sa snažia diváka týmto spôsobom naďalej viac a viac ohurovať. V čase produkcie Neviditeľného muža bol zvuk v kinematografii prítomný len šesť rokov. Do tej doby boli filmy nemé, sprevádzané iba hudbou. Aj z tohto dôvodu sa potom zdá, akoby bol Neviditeľný muž oveľa mladší film.
