Knižný horor: Stručná história hororu v literatúre

Knižný horor: Stručná história hororu v literatúre

17. októbra 2020 0 Od Radoslav Irša

Horor je jeden z najstarších žánrov literatúry. Dá sa povedať, že hororové prvky sú prítomné v tých najstarších zaznamenaných príbehoch, dokonca nielen písomných, ale už tých ústne podávaných. V pradávnych časoch sa všetko neznáme a nevysvetliteľné vysvetľovalo cez nadpozemské bytosti a zjavenia. Obyčajný západ Slnka bol pre pravekého človeka zdrojom strachu a neistoty. Všetky tajomné zmiznutia, úmrtia, či prazvláštne sny a choroby, sa často prisudzovali práve záhadným stvoreniam číhajúcim v lese, prízrakom, upírom alebo vlkolakom. Napríklad prvá zmienka o upíroch pochádza už zo starodávnej civilizácie Sumerov. Ekimmu bolo stvorenie, ktorému bolo odopreté vstúpiť do posmrtného života, kvôli násilnej smrti alebo nesprávnemu pochovaniu tela.

Knižný horor a jeho počiatok ide ruka v ruke s folklórom, neskôr s náboženstvom.

Ešte pred príchodom kresťanstva bola grécka a rímska mytológia plná hrôzostrašných stvorení a netvorov. V Európe sa však o zrod hororovej literatúry, ako ju poznáme aj dnes, postaralo práve kresťanstvo. V roku 1235 prišiel z Vatikánu rozkaz, zriadiť inkvizíciu, ktorá mala zabezpečiť posilnenie ortodoxnej kresťanskej viery. Ku kacírstvu a rúhaniu sa rýchlo pridali obvinenia z čarodejníctva a vyznávania diabla. Boli to práve predstavitelia kresťanskej viery, kto vytvoril pod pojmom zla, hororové obrazy pekla, temnoty a utrpenia. Táto politika honov na čarodejnice a všadeprítomného strachu z diablových posluhovačov, striehnucich nielen v hriešnom svete, ale aj v dielach kultúrneho sveta, trvala až do 17. storočia.

Jedným z prvých a zároveň najslávnejších znázornení pekla prišlo od Dante Alighieriho, v prvej časti Božskej komédie s názvom Inferno. V roku 1487 vychádza v Nemecku kniha Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice). O jej tvorbu sa postarali dominikánski inkvizítori Heinrich Kramer a Jakob Sprenger. Kniha mala výrazný vplyv na pojem čarodejníctva v Európe, a istým „vedeckým“ spôsobom, kodifikovala existenciu a praktiky čarodejníc.

Obálka knihy Kladivo na čarodejnice z roku 1669.

Postava diabla sa stáva hlavným zdrojom strachu a pokušenia viesť život v hriechu. Literatúra neslúžila výhradne len na obyčajné vystríhanie ľudí pred peklom. V prípade nemeckého príbehu o Johanovi Faustovi išlo skôr o ďaleko komplexnejšie morálne ponaučenie. O túto komplexnosť sa postaral nielen Christopher Marlowe, v divadelnej hre s názvom Doctor Faustus, ale najmä Johann Wolfgang von Goethe. Bol to práve Goetheho Faust, ktorý priniesol do náboženskej sféry, založenej na obyčajnom strašení spoločnosti peklom, oveľa rozsiahlejší, filozofický pohľad, na rozvoj povahy a charakteru človeka. Pochopiteľne, v prípade Goetheho Fausta sa dostávame do oveľa osvietenejšej doby počiatku 19. storočia. 

O storočie skôr sa knižný horor začal uberať vlastnou cestou. Jeho kroky viedli nezadržateľne ku gotickému romány.

Ešte pred tým sa však na scéne objavili takzvaní „cintorínoví básnici“ (z angl. graveyard poets). Išlo o skupinu anglických pred-romantických básnikov, ktorých hlavným zdrojom záujmu bola ľudská mortalita a smrť. Ich básne boli temné a ponuré, plné morbídnej symboliky. Najznámejším dielom bola báseň A Night-Piece on Death od Thomasa Parnella z roku 1714. Medzi ďalších cintorínových básnikov patrili mená ako Oliver Goldsmith, William Cowper, James MacPherson alebo Robert Blair.

Počiatok hororového žánru v literatúre ako takého je prisudzovaný prvému gotickému románu s názvom, Zámok Otranto (The Castle of Otranto, 1764). Jeho autor, Horace Walpole, bol dobre oboznámený s tvorbou cintorínových básnikov a téma smrti a morbídnosti mu nebola cudzia. Pravdepodobnou inšpiráciou bol preňho aj jeho priateľ, básnik Thomas Gray. Ten napísal vo svojej dobe veľmi populárnu báseň s názvom, Žalospev z vidieckeho cintorína (Elegy Written in a Country Churchyard, 1751), hovoriacu o smrti a prostom živote sedliakov. Dôkazom o jasnej morbidite a priateľstve s autorom románu Zámok Otranto je aj Grayov žalospev, Óda na úmrtie obľúbenej mačky, utonutej v kadi zlatých rybiek, pojednávajúcej o smrti Walpolovho domáceho miláčika.    

Horace Walpole nebol jediný, kto sa postaral o vznik gotického románu. Hororovému žánru pomohol aj William Beckford so svojou krátkou novelou s názvom Vathek. Kontroverzia oboch diel spočívala v ich využívaní fantastických a nadprirodzených javov. Tie boli v čase 18. storočia a prekvitajúceho realizmu vo vtedajších románoch, prinajmenšom neobvyklé. Zámok Otranto inšpiroval ďalšie diela ako Záhady Udolfa (Mysteries of Udolpho, 1794) a Talian (Italian, 1796) spisovateľky, Ann Radcliffovej. Ešte kontroverznejšími sa však stali diela, ktoré do gotického románu priniesli prvky krvavého násilia, sexu a mučenia. Medzi tieto diela patrí kniha Mních (Monk, 1796), Matthew Lewisa, ktorý sa pri písaní nechal inšpirovať najmä krvavými okolnosťami Francúzskej revolúcie.

Druhé vydanie knihy Zámok Otranto z roku 1765. (Britská knižnica)

Gotický román sa dramaticky mení až v 19 storočí, kedy si pýta oveľa výraznejšie slovo v oblasti svetovej literatúry.

Postarali sa o to predovšetkým tvorcovia ako Mary Shelley, Robert Louis Stevenson alebo Bram Stoker. Frankenstein (1818), Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda (Strange Case of Dr Jekyll and Mr Hyde, 1886) alebo Dracula (1897) sa vyznačujú spoločnými vlastnosťami v oblasti vedy a výskumu. Zmena prišla aj v podobe väčšieho dôrazu na morálku jednotlivca. Spoločnosť sa viac a viac stávala obeťou dekadencie a zhýralých mravov.

Veľké mestá ako Londýn sa stávali nebezpečnými a násilnými miestami. Stevenson založil svoju slávnu novelu na skutočnom prípade, rovnako ako to pred ním urobil aj Robert Browning vo svojej epickej básni Prsteň a kniha (The Ring and the Book, 1868), založenej na skutočnej vražde. Americký spisovateľ Edgar Allan Poe sa podobne, okrem gotického hororu, zameral aj na prvé detektívne príbehy. Obor nového a populárneho smeru psychoanalýzy sa prejavuje v dielach ako je Žltá tapeta (Yellow Wallpaper, 1892) alebo The Turn of the Screw (1898). Na druhú stranu, veľmi populárne boli aj oveľa jednoduchšie, lacnejšie a priamočiarejšie príbehy z kolekcie vydaní pod názvom, Penny Dreadful.

Podobne ako v prípade Žltej tapety, Edgara Allana Poea, alebo zbierky duchárskych poviedok pod názvom Can Such Things Be? (1893) od autora menom Ambrose Bierce, sa počiatkom 20. storočia menia gotické romány na kratšie diela, a to hororové poviedky. Veľké zastúpenie mali prevažne v Amerike, kde od roku 1923 vychádzal (a dodnes vychádza), veľmi populárny magazín hororovej a fantasy literatúry pod názvom, Weird Tales. Medzi jeho najslávnejších prispievateľov patril napríklad H.P. Lovecraft alebo Ray Bradbury. V tej dobe boli hororové a sci-fi príbehy v kurze. V 30. rokoch zúrila ekonomická kríza a ľudia sa uchyľovali do sveta fantázie, literatúry a kinematografie. Výraznejší zlom prišiel v roku 1954 knihou Ja, Legenda (I Am Legend, 1954), Richarda Mathesona. O päť rokov neskôr vydáva Shirley Jacksonová jej najznámejšiu knihu, The Haunting of Hill House (1959) a zásadne prispieva k tomu, aby sa hororový žáner opäť raz dostal do pozitívneho hľadáčika literárnych kritikov.

Obálka magazínu Weird Tales s príbehom H.P. Lovecrafta, The Shadow over Innsmouth.

Rok 1970 označuje počiatok súčasného hororu, vyznačený množstvom čerstvého nádychu v rámci hororového žánru.

Jedným z prvých spisovateľov daného obdobia bol William Peter Blatty a jeho najznámejšie dielo, Vyháňač diabla (The Exorcist, 1971). Okrem neho urobili na literárnej scéne veľký ošiaľ aj Stephen King, ktorý prišiel s románom Carrie (1974) a Peter Benchley s románom Čeľuste (Jaws, 1975). Okrem spomínaných autorov zažiarili na scéne aj Peter Blatty, Anne Rice alebo Clive Barker.

Literárny horor sa vyvíja ďalej a podobne ako v minulosti, aj dnes sa spisovatelia navzájom neprestávajú ovplyvňovať. V súčasnosti síce oveľa viac zarezonoval filmový horor, ktorý, podobne ako seriály, zažil doslova zlatý vek, no hororová literatúra filmu často vyšľapáva cestičku. Príkladov je viac než dosť, a človek si často ani neuvedomí, koľko filmov v skutočnosti pochádza z literárnej predlohy. Súčasní spisovatelia ako spomínaný Stephen King, Thomas Harris, John Ajvide Lindqvist (Nech vojde ten pravý) alebo Bret Easton Ellis (Americké Psycho) sú toho vhodným príkladom.