Goetheho Faust ako cesta k poznaniu ľudskej rovnováhy

Goetheho Faust ako cesta k poznaniu ľudskej rovnováhy

29. novembra 2019 0 Od Radoslav Irša

Johann Wolfgang von Goethe (1749-1832) sa celý život domnieval, že príroda je božský jav. A túto domnienku skúmal nielen ako básnik, ale taktiež ako vedec. Faust toho nie je výnimkou. Zo všetkých rozdielnych vlastností prírody veril najviac v jej nekonečnú jednotu v rozmanitosti. Nemecká filozofia opustila mechanické ponímanie prírody a namiesto toho začala vnímať človeka a prírodu ako organickú hmotu jednej látky. Aj preto sú v tomto zmysle telo a myseľ, rozum a sloboda, duša aj hmota, jedno. Goethe bol výrazne ovplyvnený myslením Spinozu, ktorého často čítaval. Obdivoval a osvojil si jeho filozofiu a jeho filozofické presvedčenia o prírode môžeme nájsť okrem Fausta aj v iných Goetheho dielach. V tomto ohľade je azda jeho najvýznamnejšou knihou O prírode (1869). Je to potom aj vďaka tejto knihe, ako môžeme Faustovi lepšie porozumieť.

Lásku Goethe povyšuje na status koruny prírody. Ako sám píše, “len vďaka láske samotnej sa k nej (prírode) môžeme priblížiť. Všetky existencie oddeľuje, a zároveň má tendenciu ich miešať zasa dohromady. Príroda je večná prítomnosť.” Aj napriek tomu, že príroda obsahuje zlo, ktoré je jej nevyhnutnou súčasťou, človek je schopný sa tomuto negatívnemu javu vyhnúť iba vďaka úplnému spojeniu s prírodou. To následne vedie k lepšiemu vnímaniu dobra a radosti bez akéhokoľvek strachu či hnevu.

Goethe veril, a Faust to dokazuje, že jediný spôsob ako môže jedinec poznať vlastnú povahu je cez pochopenie prírodných zákonov.

Toto ako Goethe tvrdil je možné dosiahnuť len kombináciou vedomostí a citov, čo zákonito vedie k lepšiemu porozumeniu. Aj kvôli týmto tvrdeniam Goethe odmietal rozšírené kňazské motto, “poznaj sám seba”. Veril, že tento spôsob uvažovania ľudí mýlil, pretože ich nútil hľadať nedosiahnuteľné. Tým pádom ich toto myslenie viedlo mimo aktívny život vo vonkajšom svete a naopak nastoľovalo falošné vnútorné rozjímanie.  

Scéna z filmu Faust. (F. W. Murnau, 1926)

Filozofia, ktorá stojí za Faustom je potom presne tento typ hľadania harmónie a jednoty cez božské spojenie s prírodou. Avšak tento spôsob chápania prírody je celkom odlišný od romantických predstáv, ktoré Goethe zobrazil v knihe Utrpenie mladého Werthera (1774). Faust naopak zahŕňa moderné, takmer až vedecké nazeranie na ľudský život. Ide o neoblomnú snahu skúmať ľudský potenciál a jeho limity vzhľadom k prírodným zákonom, ku ktorým je priamo viazaný.

V úvodnej scéne “Prológ v nebi” môžeme objaviť dve strany jednej mince. Na jednej strane je Pán a archanjeli, božská harmónia a nekonečne sa rozpínajúci vesmír. Na druhej strane je Zem, zmena a neúplnosť, násilie a búrka, svetlo a temnota, čo sú hlavné vlastnosti Zeme, ako poznamená Michael a Gabriel. Avšak, všetky tieto atribúty sú súčasťou božského stvorenia, ktoré archanjeli vidia ako dobrotu a slávu celého univerza. Ľudia musia nájsť svoje hranice a naučiť sa svoje miesto v prírode. Táto skutočnosť už dopredu ironicky zosmiešňuje Faustovu neoblomnú túžbu rozumieť tomu, čomu poriadne nechápu ani archanjeli.

Na druhú stranu, Mefistofeles, ktorý je v Prológu taktiež prítomný, pretože aj zlo je nepostrádateľnou súčasťou jednoty, robí presný opak. Mefistofeles nezdieľa rovnaké myslenie ako archanjeli, pretože nechápe a ani nevidí žiadnu harmóniu vo vesmíre. Všetko na čo poukazuje je bieda a utrpenie ľudského pokolenia. A týmto spôsobom vníma rovnaký problém z celkom opačného smeru. Človeka prirovnáva ku kobylke, čo je celkom trefné pre Fausta, ktorý sa snaží beznádejne skákať do nekonečna.

Ako základný kameň všetkého ľudského nešťastia viní Mefistofeles silu rozumu. Ten dar od Boha, ktorý odlišuje človeka od zvieraťa.

Tým pádom, Mefistofeles vidí fyzické rozjímanie a svetské radosti ako rozhodujúce faktory pre človeka. A to najmä z toho dôvodu, že nevníma konflikt medzi dvoma dušami, pretože nechápe tej „nebeskej“ polke. V tomto zmysle Goethe tvrdí, že každý človek má dve časti, dve duše, ktoré sa však nedostávajú na povrch tak intenzívne ako u Fausta.

Faust a Duch Zeme (Edward Henry Corbould, 1852)

Faust nie je typický človek. Faust je výnimkou medzi ľuďmi a jeho tragédia je tragédia výnimočných ľudí. Goethe sám hovorí, „Faust je natoľko zvláštny jedinec, že len veľmi málo ľudí môže sympatizovať s jeho vnútornými pohnútkami.“ Jeho vnímanie duality v jeho vnútri je hlavným dôvodom jeho zúfalstva, pretože je viac naklonený „nebeskej“ strane a zanedbáva svetské emócie. To čo Mefistofeles vidí ako negatívnu vlastnosť ľudstva alebo skôr Fausta, vidí Boh ako pozitívum. A to preto, že vníma jeho dualitu.

Aj napriek tomu, že je Faust nútený existovať ako obyčajný človek a uvedomovať si svoje limity, chápe kombináciu s nebeskou stránkou, čím sa stále snaží porozumieť a tešiť sa z nekonečna. Je to práve vďaka tejto skutočnosti, prečo Boh súhlasí s Mefistofelovou stávkou. Verí totiž, že Faust bude vždy božím služobníkom, pretože sa snaží pochopiť nebeskú existenciu a múdrosť. Avšak, toto neznamená, že len ľudia ako Faust sú schopní dosiahnuť nebeské výšiny. A presvedčí nás o tom najmä postava Margaréty.

Práve kvôli tomu, že si Faust uvedomuje prítomnosť dvoch duší, prichádza do stavu, kedy je ťahaný do dvoch opačných strán.

Vedomosti z kníh odsudzuje ako márnivé vedomosti zbavené akýchkoľvek citov a skúseností, ktoré sú potrebné pre dosiahnutie skutočného poznania. Faust sa nachádza medzi svojou pracovňou, ktorú vníma ako väzenie a otvoreným priestranstvom, idealizovaného ponímania subjektu a objektu, teda ako on sám a nepoznateľné Ostatné alebo inak povedané Absolutno. Táto skutočnosť ho mätie, pretože ako už bolo spomínané, on ako človek si neuvedomuje svoje vlastné hranice, ktoré musí na Zemi každý nájsť. Toto bolo taktiež naznačené aj Bohom, keď Mefistofela ubezpečuje, že jedného dňa Faustovi ukáže svetlo. To je však možné pochopiť len mimo Zeme a to v Nebi.  

Mefistofeles prichádza za Faustom v podobe čierneho psa.

Faust nachádza útočisko v mágii. Rozjíma nad obrazcom makrokozmu ako symbolu perfektnej harmónie a jednoty, ktorú môže obdivovať len ako ilustráciu v knihe, teda len ako ďalšiu vedomosť. Keď však vyvolá Ducha Zeme, je vystrašený, pretože jeho prítomnosť symbolizuje disharmóniu a konflikt, ktorým Faust nerozumie. Je vystrašený pretože nie je zvyknutý na fyzickú skúsenosť, ktorú Duch Zeme reprezentuje. Faust je natoľko vyvedený z miery, že začína uvažovať nad poslednou možnosťou ako sa vymaniť spod područia ľudskej ohraničenosti, a to na samovraždu. Na tú sa nepozerá ako na koniec života, ale naopak ako na cestu pretrhnúť okovy a naplno pochopiť nebeskú sféru, Ducha Zeme a univerzum.

Faust zanechá myšlienky na smrť v návale túžby po skúsenostiach. To taktiež naznačuje aj scéna s prekladaním Biblie. Namiesto vety „na začiatku bolo slovo, píše Faust, „na začiatku bol skutok“, ktorý je v základe oveľa dôležitejší. Práve táto scéna pekne sumarizuje ako sa jeho smäd po vedomostiach pretavuje do aktívnej činnosti v reálnom svete. Táto činnosť ho potom privádza nie k intelektuálnemu porozumeniu, ale skôr k úplnému pochopeniu.  

Mefistofeles len ďalej komplikuje konflikt dvoch duší. Faust ho prvý raz stretáva v podobe čierneho psa. Toto môže pravdepodobne naznačovať ako Mefistofeles reprezentuje pozemskú, zvieraciu stranu konfliktu.

Inak povedané, Mefistofeles symbolizuje pozemské pôžitky a fyzickú zmyselnosť, čím tvorí vo Faustovi jeho základné zvieracie impulzy a konečnú beznádej. Mefistofeles sa snaží Fausta oklamať, že všetko čo potrebuje pre zmysluplný život je práve tieto základné impulzy. A Faust toto dobre vie. Avšak jeho nespokojnosť a snaha pretvoriť svoj vnútorný svet ho napokon donútia Mefistofelesovi vyhovieť. Faust vie, že mu klame, no súhlasí, pretože si je vedomí toho, že šťastie na tomto svete je iba ilúzia. Boh nedokáže naplniť jeho potreby a je to práve Mefistofeles, ktorý ho má nahradiť. Tým, že sa Mefistofeles dostáva do jeho života, prebúdza sa v ňom istý nihilizmus detstva a jeho pozemská duša. Dokonca sa zdá, že Faust často jedná ako sám Mefistofeles, keď preklína Ducha Zeme a všetky tajomstvá prírody, ktoré sú pred ním skryté. Faust doslova preklína ilúziu, ktorá robí fyzický život znesiteľný.

Mefistofeles (Eugene Delacroix, 1839)

Ich stávka potom nie je ani tak o dosiahnutí večného šťastia a múdrosti, ale skôr ide o stávku, pri ktorej je Faust vystavený diablovmu pokúšaniu, aby našiel večnú skúsenosť radosti, lenivosti, lásky aj nenávisti. Treba taktiež povedať, že Faust a Mefistofeles sú dva opačné póly. Ak Faust nájde niečo hodné radosti, Mefistofeles to s pohŕdaním odmieta. To, čo teší Fausta, považuje Mefistofeles za bezcenné. Toto znamená, že Faust si je stále vedomí duality, ktorú Mefistofeles nevidí a ani nechápe. Mefistofeles pozná len fyzickú zmyselnosť, nihilizmus a hedonizmus, ktorý Faust nedokáže uchopiť rovnakým spôsobom, ako nedokáže Mefistofeles pochopiť druhú stranu mince, nebeskú dušu.

Keď sa obaja dostávajú do krčmy, Faust hovorí: „Chcem ísť preč, nie je tu nič pre mňa.“ Aj napriek tomu, že by chcel patriť medzi ľudí v krčme, nemôže, pretože si je až príliš silno vedomí svojej spirituálnej, nebeskej stránky. Toto isté sa stane aj v Kuchyni čarodejnice, kde opice symbolizujú ešte viac neľudské spôsoby hostí, než tomu bolo v krčme. Je to práve tu, kde môže Mefistofeles použiť to, čo v krčme nemohol, a tým je erotická túžba. Faust chce však tiež odísť a je to až po tom, čo má vypiť čarodejkin elixír, aby spadol do ilúzie, kedy každá žena vyzerá ako Helena trójska.

Mefistofeles reprezentuje všetky negatívne vlastnosti vedomostí, zmysluplnosti a bohatstva. Avšak, jeho šance utopiť Fausta v ilúzii a v zúfalstve sa nepodaria.

Aj napriek tomu, že to vyzerá akoby sa mu mal Faust poddať, najmä pri tanci počas Valpurginej noci, Faust zrazu podľahne inej sile, a tou je láska k Margaréte. Mefistofeles sa síce snaží ako môže presvedčiť ho, že ide len o magický prízrak, jeho snaha však vychádza nazmar. Zrazu vyvstáva na povrch jedna skúsenosť, ktorej sa Mefistofeles snažil celú dobu vyhnúť. A tou já láska k Margaréte.

Faust (Rembrandt, 1652)

Mefistofeles nerozumie láske. V záhrade sa ho Marta pýta, či mu počas jeho cestovania niekto neukradol srdce, či sa necítil zaviazaný k jednej žene. Toto je jedna zo scén, ktoré miešajú vážnosť s komickosťou. A Mefistofeles nechápe, čo Marta myslí. Jednoducho odpovie, že všade našiel civilné privítanie. Toto je však iné pre Fausta. On sám vníma lásku k Margaréte ako skúsenosť, ktorú tak márne hľadá.  

Ironicky to nie je vďaka Mefistofelovi. My však nevieme, či to čo Faust vníma je len kvôli elixirú, ktorý vytvoril iluzórne pocity k Margaréte alebo ide o skutočnú lásku. Faust môže stále pod účinkom elixíru, ktorý vypil, keď Margaréru presviedča, aby uspala svoju mamu, čo ju neskôr zabije. Je to Faustova horlivosť a nedočkavosť po Margarétinej kráse, ktoré mohli zabiť jej matku. Faust ju neskôr začne vnímať ako osobu, ktorá vlastní tajomný liek pre jeho neposednú energiu. Margaréta preňho znamená cestu k poriadku a k naplneniu univerza, ktoré napokon zlomí pôsobenie elixíru. Margaréta môže byť katalyzátorom, ktorý prebúdza ideály lásky a krásy previazané medzi ňou a prírodou. Faust ju tak vidí ako jedinú cestu ako byť v rovnováhe s univerzom.

Toto je najviac zrejmé v scéne „Les a jaskyňa“, kde si Faust konečne uvedomuje, že nikdy nemôže poznať dokonalosť na Zemi, pretože sa nachádza tak blízko bohu ako ešte nikdy.

Môžeme dokonca tvrdiť, že táto scéna je vyvrcholením celej hry, pretože je to práve tu, kedy si Faust uvedomuje, že to čo celý čas hľadal bola láska, ktorá slúži ako spojivo medzi telom a dušou. Mefistofeles sa naopak snaží Fausta presvedčiť o všetkých negatívnych vlastnostiach lásky. Prináša žiarlivosť, pochybnosti a nevernosť. On prináša šperky, ktorí vyvolali aféru medzi Faustom a Margarétou a viedli k Valentínovmu zabitiu a Margarétinej tragédii. Avšak nikdy nedokázal zničiť lásku medzi ňou a Faustom.

Na záver môžeme povedať, že zmätok, ktorý vyvstáva kvôli Faustovej nevedomosti jeho vlastných limitov, môžeme prirovnať k hocijakému inému človeku, ktorý nemusím byť tak výnimočný ako je Faust. Nie sú to len skúsenosti a vedomosti ale taktiež sloboda vybrať si medzi dobrom a zlom. Táto voľba sa zdá byť takmer predurčená pretože aj napriek tomu, že Faust stratí vieru a nachádza útechu v diablovi, postupne nájde Margarétinu lásku, ktorá ho napokon privedie na správnu cestu. Rovnako ako to Pán predpovedal. Tým pádom, konflikt dvoch duší závisí od voľby a rozdielnych uhlov pohľadu na rovnaký problém. Môžeme dokonca tvrdiť, že Pán, jeho archanjeli a Mefistofeles sú opačnými stranami v tele každého človeka. Podobne ako Faust, aj človek musí medzi nimi nájsť svoju rovnováhu.