★ ★ ★ ★ ☆
Bábkové divadlo pod názvom Punch a Judy nemá medzi ľuďmi vo východoeurópskej kultúre automaticky rozpoznateľné renomé, ako je tomu na západe. Avšak to neznamená, že by bol človek neznalý originálnej látky, pri sledovaní filmovej adaptácie Judy & Punch zásadne ochudobnený. Originálny príbeh bábkového divadla je viac-menej voľný. Divadlo je zámerne epizodické, groteskné a zábavné. Príbeh sa navyše zväčša drží len pár základných bodov a postáv, ktoré sú pre každé predstavenie skôr tradičné.
Osobne som originálny formát divadla poznal len vďaka odkazom v iných audiovizuálnych dielach, čo znamená, že k filmu som pristupoval viac-menej s čistým štítom. Našťastie, ukážku k filmu som si pozrel až po samotnom filme a vzhľadom na jej veľmi otvorený prístup k obsahu, to považujem za správnu voľbu. Určite preto odporúčam sa jej pred prípadným sledovaním filmu vyhnúť širokým oblúkom.
Jediné, čo mi bolo dopredu známe je skutočnosť, že meno Punch (z angl. úder) bude mať špeciálne miesto pre povahu tejto postavy. A Judy bude samozrejme ako jeho žena, podľa všetkého očakávania, asi v najbližšom dosahu jeho „úderov“. Presne taký je aj príbeh filmu, ktorý nás privádza do šialene groteskného a malomyseľnou hlúposťou nakazeného mestečka s názvom Seaside. Punch (Damon Herriman) a Judy (Mia Wasikowska) sú manželia, vychovávajú, či skôr – Judy vychováva – malú dcérku, ešte nemluvňa, a snažia sa preraziť v bábkovom divadle. Ich predstavením je samozrejme známa hra, Punch a Judy.
Punch je náchylný k alkoholu a neriadenej zábave, na čom nesie kus viny, podľa filmu, aj zhýralá spoločnosť. Mestečko si potrpí na rôzne zvláštne sviatky, akým je napríklad aj Šťastný deň ukameňovania, ktorého názov pravdepodobne hovorí za všetko. Svojím čiernym humorom to trochu pripomína slávnu poviedku od Shirley Jacksonovej, Lotéria. V podobnom duchu sa vlastne nesie aj zvyšok tragikomického príbehu, ktorý je v skutočnosti oveľa viac temnejší, než doslova komický. Inak povedané, komédiu skôr nečakajte.
Režisérkou filmu Judy & Punch je Austrálčanka Mirrah Foulkes, manželka režiséra Davida Michôda, ktorý nám minulý rok priniesol výbornú historickú drámu, The King (2019) od Netflixu.
Mirrah Foulkes pristupuje k adaptácii skôr postmoderným spôsobom meta-narácie. To znamená, že sa v podstate pozeráme na filmovú adaptáciu bábkového divadla, o tom istom bábkovom divadle. Vyberá si základný príbeh, kde okrem dvojice protagonistov figuruje ešte aj policajný strážnik Derrick (Benedict Hardie), okrajovo aj duch a veľmi okrajovo aj krokodíl. Až na jednu konkrétnu situáciu, ktorá nám len viac zväzuje divadlo s filmom, je inak príbeh ukotvený k zemi a nenecháva sa špeciálne ovládať príliš bláznivou groteskou. Tá funguje skôr inak. A hudba jej veľmi efektívne pomáha.
Skladateľ François Tétaz sa postaral o soundtrack, ktorý filmu veľmi pomáha práve v spomínanej grotesknosti. Je to presne ten hravý zvuk, aký sme počuli pri hudbe Alexandra Desplata vo filme Grandhotel Budapešť (2014). Tu je to však ešte o jednu celú úroveň viac temnejšie, naturálnejšie a najmä zlomyseľnejšie. Hudba je dôležitý faktor. Na druhú stranu, niekedy je jej možno až priveľa, čo pôsobí akoby si režisérka hudbou neustále pomáhala nabudiť žiadanú atmosféru. A je pravda, že aj v tomto prípade platí pravidlo, že účel svätí prostriedky.
Na druhú stranu, treba určite pochváliť aj celkový vizuál temnej rozprávky a sociálno-ekonomickú kritiku nevzdelanosti a nebezpečnej davovej psychózy. A asi by som sa vyhol kritike smerujúcej k príliš čiernobielo definovaným postavám. Pretože tento svet je skôr rozprávkový, satirický, nie je úplne skutočný. Ide skôr o príklad bábkovej hry, ktorá má ponúknuť okrem grotesknej zábavy, možno aj nejaké to ponaučenie.
Okrem toho, ako aj samotná výmena poradia mien v názve napovedá, Judy & Punch je taktiež feministickou agitkou. Originálne bábkové divadlo je vzhľadom na postavu Puncha príkladom mužskej agresie až mizogýnie, ktorú režisérka príkladne napadá. Film nemusí byť po chuti každému, pretože ide istým spôsobom o svojské dielo. Filmu však nechýba skvelé tempo, hravý strih, výborná práca kamery, skrátka šmrnc. Zo všetkého najviac, ale musím vyzdvihnúť skvelého Damona Herrimana ako Puncha. Herrimana sme inak mohli vidieť aj ako Charlesa Mansona, a to hneď dvakrát. Vo filme Vtedy v Hollywoode (2019) a aj v seriály, Mindhunter.
