Druhá tvár je názov debutového románu kanadskej spisovateľky Ashley Audrianovej. Jej prvú knihu môžeme zaradiť medzi psychologické drámy s veľmi vyhraneným, subjektívnym pohľadom na svet okolo seba. Okrem jasnej tematiky problematického materstva, zasahuje kniha do vnútorného rozpoloženia hlavnej hrdinky. Je tu cítiť istá psychologická rozvrstvenosť. Pocity úzkosti, neistoty a strachu z vlastných myšlienok. Na um prichádzajú diela Virginie Woolfovej, šialenstvo Žltej tapety od Charlotte Perkins Gilmanovej, alebo diela Sylvie Plathovej (v knihe priamo spomínanej). Druhá tvár je cesta do hlbín konkrétnej ženskej duše a jej vzdorovitosti vymaniť sa reťazovému prekliatiu.
Druhá tvár je nielen román o materstve, ale aj o genetickej a najmä výchovnej predispozícii, kráčať v šľapajach rodičov.
„Chcela som byť hocikým, len nie mamou, z ktorej som vzišla. A tak som aj ja túžila po dieťatku.“ Píše Blythe svojmu manželovi. Je to práve on, komu je celá kniha adresovaná. Je to on, koho chce Blythe urobiť šťastným. Pritom sama viac než pochybuje nad vlastným údelom, byť dobrou mamou. Jej vlastná mama, Cecília, ju opustila. Jej stará mama, Etta, sa nedokázala vysporiadať s vlastnými činmi a skončila ešte horšie. Blythe pevne dúfa, že bude iná, avšak veľmi rýchlo zisťujeme, že opak je pravdou.
Jej dcéra Violet sa ešte ani len poriadne nenarodí a Blythe už prežíva najhoršie obdobie svojho života. Je to otvorená spoveď utrápenej mamičky. Sprevádza ju fyzické aj psychické utrpenie a vyčítavý pocit individuálneho zlyhania. Niečo, čo by malo byť najkrajším obdobím v živote ženy, je v Blythinom podaní dokonalá antikoncepcia. „Violet plakala, len keď bola so mnou. Pripadalo mi to ako zrada.“
To že ťa nenávidím, ešte neznamená, že ťa nemilujem.
Blythe a Violet majú viditeľne komplikovaný vzťah. Ale krása Audrainovej knihy je v tom, ako veľmi všeobecne pristupuje k určitým pocitom ohľadom materstva. Toto nie je prvoplánová nenávisť voči dieťaťu, ktoré mi znetvorilo telo, vysialo prsia a zrušilo mi kariéru spisovateľky. Blythe má druhé dieťa. Čítať o zrode syna menom Sam je celkom iný štýl písania. Je to radosť, ktorú by sme azda čakali už pri prvom dieťati. Hrá snáď pohlavie svoju úlohu? Deti sa podobajú na svojich rodičov. Fyzicky aj psychicky. Ešte častejšie sa však podobajú na svojich starých rodičov. Violet nebude výnimkou.
A potom zrazu prichádza celkom prirodzený posun vpred. Zabúdanie. Blythe si nevie spomenúť, že by niekedy voči vlastnej dcére prejavovala zášť, či dokonca nenávisť. Ako sama tvrdí, „Materstvo tak funguje – existuje len prítomnosť. Zúfalstvo prítomného okamihu, úľava prítomného okamihu.“ Situácia sa viditeľne komplikuje. Problém však nastáva v momente, keď jej dcéra Violet, nedokáže rozmýšľať podobne. Naopak, jej chovanie voči matke je jasne poznačené. Najhoršou správou je skutočnosť, že svoje nenávistné emócie začína prechovávať aj k jej milujúcemu synovi.
Hlavne nebuď, ako ja.
Skvelým motívom knihy je všeobecná nedôvera k našej rozprávačke. Niekedy nevieme, čo si o jej chovaní myslieť, a či sa vôbec veci dejú tak, ako nám ich, alebo skôr jej manželovi, opisuje. Postupom času sa tento efekt naťahuje do extrémnych rozmerov a my netušíme, či naša rozprávačka, netrpí podobnými psychickými ťažkosťami, ako jej mama, či stará mama. Blythe si ohľadom svojej matky uvedomuje, že „všetci z niečoho vyrastáme. Že to semienko prenášame a že som súčasťou jej záhrady.“
Blythe je však v konečnom dôsledku iná. Jej život je síce poznačený tragédiami, no ona sama sa napriek tomu vedome snaží túto genetickú reťaz v určitých momentoch pretrhnúť. Práve toto robí z našej hrdinky pútavú sprievodkyňu. Otázne ostáva, či už na pretŕhanie genetických prekliatí, nie je neskoro. Otázne ostáva, či sú jej hrôzostrašné obavy oprávnené.
Provokatívna, úprimná aj šokujúca.
Druhá tvár je veľmi pútavá kniha. Provokatívna, úprimná, v istých momentoch, šokujúca. Minimálne každá budúca mamička prvého dieťatka, by sa jej však mala oblúkom vyhnúť, ak teda nechce okúsiť, pre ňu a jej telo, veľmi aktuálny horor. Trochu žartujem. Samozrejme, opäť raz platí, že toto je príbeh podávaný očami Blythe Connorovej. Čítať o jej výchove a výchove jej vlastnej matky, nie je úplne ideálny príbeh šťastného detstva.
Zo všetkého najviac je Druhá tvár vážna kniha. Niekedy desivá, inokedy veľmi smutná. Najmä je to však kniha, o ktorej možno debatovať. Je to komplexný pohľad do hlavy jednej ženy. Pohľad na jej hriechy, na možné príčiny týchto hriechov, na jej vykúpenie a v neposlednom rade na jej neskonalú vzdorovitosť. „Nechcem, aby si sa učila byť ako ja.“ Hovorí jej mama, akoby s vypätím všetkých síl, akoby mimo vlastnej osoby, v momentoch vlastného sebauvedomenia. Bolo to to posledné, čo Blythe počula, pred tým než ju mama opustila. Mala 11 rokov.
Knihu Druhá tvár vydáva vydavateľstvo Tatran.
Originálny názov: The Push
Autorka: Ashley Audrain
Počet strán: 288
Vydavateľstvo: Tatran, 2021
Preklad: Simona Klimková
