Vo svojej dobe v roku 1860, bol román Žena v bielom (The Woman in White) senzáciou. Autor diela, Wilkie Collins, sa preslávil nielen v Európe, ale aj v Amerike. Žena v bielom sa stala Collinsovým najznámejším dielom a priniesla mu nebývalé bohatstvo. Okrem románov ako Tajomstvo Lady Audleyovej (Lady Audley’s Secret, 1862) a East Lynne (1861), bola Žena v bielom jeden z prvých senzačných románov. Dnes by sme mohli senzačný román chápať ako ekvivalent súčasnej populárnej literatúry alebo filmových blockbusterov. Senzačný román sa charakterizoval napínavým a vzrušujúcim dejom. Kombinoval prvky gotického románu s realizmom. Často išlo o knihy, ktoré mali čitateľom naháňať husiu kožu, chlpy sa im mali stavať na rukách a ich nervy mali byť vybičované do maxima. Podľa daného opisu teda išlo skôr o skvelý príklad súčasných trilerov alebo dokonca hororov.
Žena v bielom naozaj začína ako horor a obsahuje jednu z najznámejších úvodných scén vo svetovej literatúre.
Keď Walter Hartright v noci stretá na chodníku stáť záhadnú ženu, od hlavy po päty zahalenú v bielom šate, nemožno než myslieť na tajomné prízraky, zakrádajúce sa temnými ulicami viktoriánskeho Londýna. A možno ak by išlo o gotický román, Žena v bielom by bola oveľa nadprirodzenejšia, než v skutočnosti je. Wilkie Colins však vsádza skôr na oveľa reálnejší strach, než je ten nadprirodzený. Jeho senzačný román sa podobne ako iné romány v danom žánri, inšpiroval reálnymi hrozbami, reálnymi zločinmi a kriminálnymi prípadmi. To isté platí aj o Žene v bielom. Vo svojom základe rozpráva kniha príbeh ženského utrpenia. Hlavní antagonisti románu, Sir Percival Glyde a taliansky gróf Fosco sa snažia uvrhnúť majetnú Glydovu ženu do mentálneho sanatória, aby mohli dedičským konaním získať jej obrovské bohatstvo.
Collins sa inšpiroval skutočným prípadom falošného uväznenia ženy v psychiatrickom ústave, ktorý sa odohral vo Francúzsku v roku 1776. Navyše sa autor inšpiroval všeobecným postavením ženy v spoločnosti a zaznamenával si všetky medializované prípady venujúce sa ženským obetiam prospechárskych podvodníkov, zneužívajúcich kontroverzné zákony namierené proti ženám. Až v roku 1882 mali ženy konečne právo zákonne vlastniť majetok. Do tej doby boli skôr akýmsi prostredníkom majetkového dedičského konania z otca na potenciálneho manžela. Collins sa taktiež inšpiroval aj neslávnym prípadom z roku 1858, kedy bývalý manžel Rosiny Lyttonovej, Lord Edward Bulwer-Lytton, falošne obvinil svoju bývalú ženu z bláznovstva a nechal ju hospitalizovať do mentálneho ústavu. Rosina Lyttonová sa dostala von až po niekoľkých týždňoch na popud rozhorčenej verejnosti.
Senzačný román sa podobne ako iné romány v danom žánri, inšpiroval reálnymi hrozbami, reálnymi zločinmi a kriminálnymi prípadmi.
Kniha Žena v bielom sa stala nadčasovým dielom, ktoré je aj dnes, vzhľadom na hnutie ako Me Too, stále veľmi aktuálne. Román sa v roku 2018 dočkal seriálovej adaptácie od BBC a pripomenul aktuálnosť svojich tém. Kniha rozpráva o neľahkom údele ženy a o spoločenskom pokrytectve. Iróniou ostáva, že sám Collins mal napriek „vzornému“ rodinnému životu, len o pár domov ďalej od svojho bydliska ubytovanú milenku. Tú si neskôr zobral za ženu, a o nejaký čas si o pár ulíc ďalej našiel ďalšiu milenku, s ktorou mal navyše tri deti. Wilkie Collins bol bohém. Holdoval vínu a ženám, čo ho pragmaticky privádzalo do centra spoločenských pokleskov, inšpirujúcich ho neskôr pri písaní.
Medzi jeho ďalšie významné diela patrí napríklad román The Moonstone, považovaný za prvý detektívny román, čo je viac-menej diskutabilné, vzhľadom na vysokú frekvenciu podobných tvrdení. Žena v bielom však ostáva na čele Collinsovej tvorby. Kniha nielenže patrí medzi jeho najlepšie diela, ale navyše sa v súčasnosti nachádza v rôznych rebríčkoch najlepších kníh svetovej literatúry.
