★ ★ ★ ☆ ☆
Rytieri spravodlivosti je bizarná kombinácia čiernej komédie a Johna Wicka. Akékoľvek filozofickejšie otázky a odpovede ohľadom previazanosti ľudských osudov naopak vyznievajú skôr do prázdna. Absurdnosť života môže byť jedna z hlavných zložiek filmu, no príbeh a okolnosti by sa touto absurdnosťou nemuseli nechať unášať na úkor kvality. Rytieri spravodlivosti sú najmä o starej dobrej pomste. A ako to už pri väčšine filmov o pomste býva, pomsta je dvojsečná zbraň. O tom sa presvedčíme aj v tomto prípade. Na druhú stranu, klamal by som, ak by som tvrdil, že mi prišiel celý koncept otrepaný.
Najsilnejší je totiž film Rytieri spravodlivosti práve v osviežujúcom pohľade na tento častý motív béčkových filmov.
Po nehode dvoch vlakov prichádza Markus (Mads Mikkelsen) tragicky o ženu. Vracia sa domov z vojenskej služby, aby ju pochoval a postaral sa o svoju jedinú dcéru. Keď mu u dverí zazvoní matematik Otto (Nikolaj Lie Kaas), ktorý bol taktiež účastníkom tragickej havárie, Markus sa dozvedá, že vôbec nemuselo ísť o nehodu, ale o vybavovanie si gangsterských účtov. Napriek odmietavému postoju polície sa Otto rozhodne s pomocou svojich výstredných, no vo vlastnom IT obore veľmi schopných priateľov, vypátrať vinníkov. Ako sa rýchlo preukáže, podozrenie ihneď padá na členov motorkárskeho gangu s názvom Riders of Justice. Pomsta na seba nenechá dlho čakať.
Začal som síce s Markusom, no nemyslím si, že Markus je hlavný hrdina filmu. Je to naopak Otto, kto sa od samého začiatku stáva spolu s ďalšími spolucestujúcimi obeťou útoku. Je to on, kto sa priamo zviazal so smrťou Markusovej ženy, čo ho v neposlednom rade k jeho rodine viac než pripútava. Najmä v tom prípade, že sám Otto má za sebou bolestivú minulosť podobného charakteru. Toto vyznieva ako zaujímavá dramatická linka, no režisér Anders Thomas Jensen tomu neprikladá zasa tak veľký význam. Naopak, Otto sa počas filmu viac a viac stavia do ústrania. Na jeho miesto prichádza násilím hnaní Markus a jeho vlastný boj s impulzívnym hnevom a svrbivým prstom na spúšti.
Film začína ako dráma a pomaly spadá do bizarnej čiernej komédie popretkávanej prepracovanými prestrelkami.
Príbeh o štvorici podivínov stojí na vratkých nohách. Je to celé vytrhnuté z reality. Celé to pôsobí ako neukotvený príbeh o naivnej pomste bez nulových dopadov a následkov. Podobne to funguje aj v niektorých obočie-dvíhajúcich scénach, ako napríklad, keď Markus vybuchne, Ottovi zláme nos a uprostred noci ho vyhodí z auta. Jeho zvyšní dvaja kamaráti, Lennart (Lars Brygmann ) a Emmenthaler (Nicolas Bro), ani zďaleka neprotestujú. Sú naozaj takí zbabelci, aby Markusovi niečo povedali? Alebo im je Ottov osud načisto ukradnutí? Scéna vyšumí do stratena a my pokračujeme ďalej. Nič sa tak hrozné nestalo. Podobné činy sa nespytujú a je to pomerne zvláštne.
Naopak, v momente, keď ostáva divák viac-menej vlažný, začína sa strieľať. A povedzme si úprimne, tie prestrelky sú vyšperkované. Akonáhle Markusa popadne za pačesy John Wick, (pričom tá scéna s počiatočným neudržaním hnevu je naozaj skvelá), divák dostane priam adrenalínovú injekciu do srdca. Typicky, po vzore čiernej absurdnej komédie, akou je aj film Rytieri spravodlivosti, je prvý prípad so zubatou, trpko vtipný až pomerne šokujúci. Ale to je len dobre.
Film to potrebuje, lebo až tu začína tá pravá čierna komédia. Keď sa potom ozve streľba z automatických zbraní, na scénu prichádza „štýl Michael Mann“ a guľky nám lietajú obývačkou. Človeka to nakopne v poslednej chvíli. No to, čo je na počiatku pozitívom, nemusí byť vo finále najšťastnejšou voľbou. Vtedy zisťujeme, že Rytieri spravodlivosti sú naozaj peknou fantáziou pritiahnutou za vlasy, ktorej však rapídne uberá na kvalite snaha o akési dramatické rozprávanie. A to nás zanecháva jednoducho chladnými a bez väčších emócií.
Film Rytieri spravodlivosti je súčasťou programu festivalu Scandi.
