Britský herec a spisovateľ Stephen Fry sa podujal prerozprávať grécke mýty. Rozhodol sa, že jeho verzia bude viac modernejšia, prístupnejšia, odviazanejšia, jednoducho menej suchá. Prejavuje sa to najmä v dvoch zásadných vlastnostiach jeho novej knihy. Nazval ju jednoducho Mýty a pri písaní sa nezdržal od občasných vlastných subjektívnych komentárov nad odvíjajúcimi sa príbehmi. Toto je jeden z prvých zásadných rozdielov oproti inej literatúre venovanej gréckej mytológii.
Stephen Fry nám jasne naznačuje, že nad gréckymi mýtmi môžeme debatovať. Ich príbehy nie sú vytesané do kameňa, tak hlboko ako by sme si mohli myslieť. Naopak, celé množstvo detailov je otvorené vlastným interpretáciám a dohadom. Je to veľmi vítaná a svieža zmena pohľadu na známe aj menej známe príbehy. Druhou hlavnou zmenou od tradičného rozprávania je potom využívanie priamej reči. V tomto ohľade prichádza na scénu typicky britský humor a je to prinajmenšom úsmevné.
Mýty sa začínajú stvorením sveta.
Z Chaosu začnú povstávať nebeské stvorenia a my sa dostávame k prvému pokoleniu. Druhé pokolenie nám už predstavuje známych aj menej známych bohov gréckej mytológie. Neskôr nastupuje stvorenie človeka a prvé večné príbehy medzi ľuďmi a bohmi, ktoré sa stali nevyčerpateľnými zdrojmi inšpirácií pre výtvarné umenie, literatúru aj sochárstvo. Väčšina príbehov je takzvane etiologického charakteru. Tento termín som pochytil v knihe, pretože Fry nám v mnohých odkazoch ponúka množstvo súvisiacich informácií, čo je pomerne osviežujúce. Etiologický príbeh je taký, ktorý sa zaoberá pôvodom istých procesov alebo konkrétnych javov. Takto sa vďaka knihe dozvieme napríklad ako vznikla Sahara, ako vznikli ročné obdobia, alebo sa dozvieme nepreberné množstvo originálneho pôvodu súčasných slov.
„Kronos (alebo Cronos, ako sa dal občas titulovať) v skutočnosti nebol skľúčený, zraniteľný, emotívny mladík, ako ho opisovali Reia s Tartarom. Vykľul sa z neho najsilnejší potomok nepredstaviteľne mocnej rasy. Pravda, oplýval chmúrnou krásou a bol aj dosť náladový. Keby žil neskôr, zrejme by sa stotožňoval s introspektívnym Hamletom či melancholikom Jaquom z Ako sa vám páči, ktorý si voľkal v morbídnych predstavách, prípadne s Konstantinom z Čajky s nádychom Morrisseyho. Niektorými črtami však pripomínal aj Macbetha, ba i Hannibala Lectera, ako sa ukáže neskôr.“
Opis Kronosa vyššie je pekným príkladom toho, ako sa Stephen Fry nesnaží veľmi vymedzovať vlastnému toku myšlienok. Jeho opisy postav sú nielen zábavné a vtipné, majú v sebe navyše ten správny druh autentickosti, ktorá nám postavy z gréckej mytológie približuje v nevídanom rozmedzí. Toto je presne ten druh voľnej interpretácie, akým sa kniha vyznačuje.
Stephen Fry svoje postavy dobre pozná a zoznamuje nás s nimi, akoby ich poznal v reálnom živote.
Pritom to nie je jeho vlastný rozmar alebo úmysel, ako kto bude definovaný. Za jeho knihou je badateľný hlboký výskum a nepreberné množstvo knižných referencií. Opiera sa o známe črty svojich postáv ako ich vyčítal z Hesioda, Ovídia alebo Hawthornea. Zaujímavosťou ostáva, že sám autor odmieta, že by niečo interpretoval. Stále sa drží tvrdenia, že jednoducho len vlastným hlasom oživuje staré príbehy. Keď nám, ale dôrazne vyvráti, že Pandorina skrinka nebola v skutočnosti skrinka, ale džbán, a podloží to jasnými dôkazmi, treba uznať, že robí trochu viac, než len obyčajné prerozprávanie starých príbehov.
Podobne to funguje aj v iných prípadoch. Stephen Fry nerozpráva príbehy podľa vlastných pravidiel. Nič na nich vyslovene nemení. Len k nim pridáva vlastné myšlienky. Skrátka nám ich prerozpráva za využitia mocných detailov. Napríklad, príbeh ako Midas získa od Dionýza dar zmeniť na zlato všetko čoho sa dotkne, má celkom iný charakter v tom, ako nám autor Midasa predstavuje. Midas je väčšinou prezentovaný ako lakomý a nenásytný kráľ Frýgie, s čím súvisí aj jeho voľba daru. Fry naopak spomína aj tú skutočnosť, že „Frýgia patrila medzi chudobnejšie ríše. Midas nebol chamtivý, ani nenásytný, ale ako každý vladár túžil mať viac peňazí na vojsko, palác, poddaných a rozličné vymoženosti.“ Píše autor a dokonca dodáva, že Midas mal „príliš dobré srdce, aby svojich poddaných zaťažoval daňami.“
Podobných príbehov so zmenami zásadných detailov je v knihe viac.
Okrem nich sa autor sústreďuje aj na modernejšie prvky ukryté v texte a dáva im oveľa viac miesta žiariť. Týmto spôsobom sa dostávame k otázkam homosexuality, transvestizmu, dokonca k zmenám pohlavia. Zisťujeme, že tieto otázky boli podľa všetkého veľmi živé už v starovekom Grécku. Čo viac, nielenže boli živé, najmä v prípade homosexuality, neboli ničím zvláštne, ani neobvyklé. Bohovia mali milencov, rovnako často ako mali milenky. Väčší dôraz sa na to nekládol, a nekladie naň väčší dôraz ani Fry. Jednoducho to tak je. V podobnom modernom duchu sa Fry nebráni ani priznať, ako veľmi sú si niektoré príbehy gréckej mytológie podobné s príbehmi z Biblie.
Množstvo známych príbehov z gréckej mytológie sa do knihy nedostalo. A toto je pochopiteľné, pretože kniha si akoby nepriamo pýta pokračovanie. Človek by mal mať na pamäti, že Mýty je skôr kniha, ktorá sa venuje stvoreniu bohov. Sú to základné príbehy, prerozprávané a naďalej udržiavané v mysliach súčasného človeka.
Príbehy o gréckych hrdinoch, ako boli Herkules, Jáson, Perseus alebo Odysseus v knihe nenájdeme. A Stephen Fry to v knihe priznáva, keď jasne vysvetľuje, že by to musela byť oveľa väčšia kniha, ak by chcel zahrnúť naozaj všetko. Mýty sú naopak skôr príbehy o stvoreniach vo všeobecnosti. Sú tu aj známe príbehy o známych trestoch, o mladíckych nerozvážnostiach, o trúfalostiach a pýche. Hlavnú úlohu však stvárňujú najmä bohovia. Spomínaných hrdinov naopak spisovateľ zahrnul vo voľnom pokračovaní knihy s názvom Hrdinovia. Koncom októbra tohto roka dokonca vyšla čerstvá novinka s názvom Trója. Na obe knihy v slovenskom jazyku si však zatiaľ budeme musieť trpezlivo počkať. Aspoň sa máme na čo tešiť.
- Originálny názov: Mythos
- Autor: Stephen Fry
- Počet strán: 320
- Vydavateľstvo: Tatran, 2020
- Preklad: Jana Pernišová
