★ ★ ★ ★ ☆
Krajina medu je na Oscara nominovaný dokument zo Severného Macedónska a prvý film, ktorý bol kedy nominovaný v kategórii dokument aj cudzojazyčný film súčasne. Prečo sa tak stalo, nie je ťažké spozorovať. Aj napriek tomu, že vo filme vystupujú reálni ľudia a tvorcovia dokumentu Tamara Kotevska a Ljubomir Stefanov strávili s hlavnou protagonistkou Hatizde dlhé tri roky, ich dielo je nakrútené s precíznosťou hraných filmov. A to nielen vzhľadom na filmárske remeslo, ako sú prepracované zábery a pútavá kompozícia obrazov, ale aj vzhľadom na symboliku a obrazový prenos myšlienok.
Všetko do seba skrátka zapadá a vytvára dokopy ucelené dielo, až sa človeku nechce veriť, že takto pekne im to všetko bolo naservírované. A je až neskutočné do akých situácií sa kamera dostane. Často to vyzerá akoby jej prítomnosť bola doslova neviditeľná. Akoby ju ľudia ani neregistrovali. A síce nemožno s istotou povedať ako sa dvojici filmárov podarilo vytvoriť takto silný autentický film, plný symboliky a metafor, predsa nám neostáva iné, než finálny produkt jednoducho obdivovať.
Goethe povedal, že všetko je metafora. Pre dokument Krajina medu, to nemôže platiť viac.
Film si nás získa od prvého momentu. Krásne zábery na nespútanú prírodu Severného Macedónska si nás okamžite získajú. To isté môžeme povedať aj o hlavnej protagonistke Hatizde. Hatizde býva spolu so svojou starou a chorou mamou v dome bez elektriny a tečúcej vody. Ich skromný dom z kameňov doslova splýva s otvorenými údoliami ošľahanými vetrom. Hatizde sa s opaterou stará o roj včiel, s úľom zasadeným za kamennou doskou. Včely sú jej radosť, aj zdroj obživy. Polku medu si vezme, polku medu nechá včelám. Ušľachtilá myšlienka je zároveň filozofiou aj životnou múdrosťou. Relatívny pokoj však rýchlo napadne rodina, ktorá sa znenazdania prisťahuje do Hatizdinho susedstva. Stačí pár záberov na nekontrolovateľné deti, aby sme okamžite pochopili, ktorá bije. Ticho a harmónia človeka s prírodou je zrazu rozdrvená prítomnosťou ľudského kriku. Konflikt je na svete.
Niekto tvrdí, že Krajina medu obsahuje aj čriepky humoru. Osobne si však myslím, že film nám skôr dokazuje hrôzostrašnú existenciu pekla. Peklom je v tomto ponímaní svet, ktorý so sebou prináša divoká rodina so siedmimi malými satanášmi. Bolo by trúfalé tvrdiť, že ide o akýsi druh zla. Skôr by som povedal, že ide o absolútnu ignoranciu a obraz človeka nezasiahnutého vzdelaním a civilizáciou. Tvorcovia sa dostávajú do takých neskutočných situácií, až sa nechce veriť, že je to všetko autentický záznam. Scéna s kúpaním, kedy sa najmenšia dcéra vydáva do vody, len aby sa z ničoho nič stratila pod hladinou, za zvuku vrieskania jej bratov, je skrátka neskutočná.
Toto malé dievča vo filme inak zosobňuje výborný symbol detského utrpenia na úkor jej bláznivej rodiny.
Podobných záberov je film plný. Keď sa otec rodiny rozhodne taktiež ako Hatizde podnikať s medom, jeho praktiky sú očakávane amatérske, až naivne hlúpe. Komédiou sa môže stať každé jedno žihadlo v tele poskakujúcich chlapcov a ich otca, no osobne mi celý tento obraz prišiel viac než tragický. Detail na dieťa s opuchnutým okom je potom len symbolický vrchol a krásny dodatok celej situácie. Nie je to vtipné. Je to smutné. Je to doslova tragické a tragický je aj svet Krajiny medu v područí ľudskej hlúposti. A relativizovať toto chovanie, zabávať sa na ňom, naráža v momente, keď z jeho základov začne na povrch vystupovať existenčné nešťastie, utrpenie, dokonca až smrť.
Krajina medu je silný dokument v tom ohľade, že nám odhaľuje o ľudstve niečo večné, až takmer pred-biblické. Na jednej strane je Hatizde, umiernená žena opatrujúca s láskou svoju nemohúcu mamu, na druhej strane sú ľudia z podobnej sociálnej vrstvy, no úplne opačného vyznania. Tvorcovia tvrdili, že ich dokument je zrkadlo namierené na divákov. A síce sa dá niečo podobné povedať o každom jednom umeleckom diele, Krajina medu má v sebe niečo základne ľudské, dokonca až náboženské. Keď mama povie: „Boh ich potrestá.“ nasledujúce scény sú mrazivo biblické.
