Rok 2020 nám priniesol viacero umeleckých výtvorov, či už priamo z prostredia domácej karantény, alebo v rámci možností domáceho pobytu umelca. Jedným z najsilnejších filmových hlasov pandémie bol bezpochyby výborný horor Host (2020), ktorý využil, najmä dnes veľmi populárny Zoom, a pretavil ho do účinne desivého zážitku. Zvyšné diela sú potom viac-menej obstojnými vrtochmi, ktoré teraz s prehľadom zatieňuje americký komik, herec a muzikant Bo Burnham. Jeho audiovizuálne dielo s názvom Bo Burnham: Inside, nejednoznačne označované ako „comedy special“, s prehľadom preráža strop všetkých (nielen) pandemických počinov a usádza sa na vrchole toho najlepšieho, čo môžeme tento rok vidieť a počuť.
Bo Burnham: Inside zaujme už len tým, že ide o výtvor jedného človeka v jednom uzavretom priestore.
Už len táto skutočnosť je jasným zdrojom divákovho záujmu a zvedavosti. Čo už len dokáže človek vytvoriť u seba doma, aby to stálo za toľko chvály a obdivu? Výsledok je viac než vydarený. Treba však určite poznamenať, že Bo Burnham: Inside je síce hybridný výtvor, no zo všetkého najviac ide najskôr o muzikál. Tým najväčším ťahákom, ale ostávajú Burnhamove texty. Jeho myšlienky, jeho filozofie, jeho britký humor namierený na súčasné problémy v jeho selekcii. Ide o zúfalý výsmech modernej dobe, uväznenej vo virtuálnej sfére. „Nie je to nebo, je to Instagram belošky,“ spieva Burnham v refréne, medzi tým, čo celú skladbu poskladá z opisov tuctových obrázkov zo známej sociálnej siete. Inokedy Burnham mieri sám na seba vo veľmi osobnom, seba reflexívnom meta-uvažovaní nad vlastným životom.
Frustrácia a zúfalosť sa nesie v pozadí celého diela. Je tu cítiť istý krok do nekontrolovateľného šialenstva. Za vtipom a výsmechom sa ukrýva rozčúlené nepochopenie. Neskôr sa Burnham stáča do vlastného vnútra a bojuje s vlastným sklamaním a depresiou. Burnhama sledujeme doslova uväzneného v stiesnenom priestore vlastného domu. Zarastá a prežíva zo dňa na deň, ako stratený kozmonaut v otvorenom vesmíre, ako Robinson Crusoe na opustenom ostrove. Svoj čas trávi kreatívne a ponúka nám jedinečný pohľad do vlastnej hlavy. A pohľad je to zábavný, vtipný, a najmä veľmi, veľmi rytmický. Je to radosť sledovať a je to radosť počúvať. Burnham nám skrátka hovorí z duše a hovorí pravdivo a zvláštne familiárne. Akoby jeho hudba a texty z človeka vyťahovali niečo, čo sám nemusí vedieť správne definovať.
Bo Burnham prináša balzam na dušu pre človeka unaveného, zmäteného a možno až frustrovaného, zo súčasného trendy sveta univerzálnych názorov a post-pravdy.
Burnahm nie je typická hviezda. Je to chlapík od vedľa. Na pohľad priemerný a obyčajný chalan, od ktorého by možno človek ani nečakal toľko, koľko mu Burnham dokáže ponúknuť. Možno aj práve vďaka tomu dokáže byť pre niekoho tak veľmi blízky, a pre iného naopak tak veľmi vzdialený. Jeho pocity samoty a zúfalstva z dospievania sú univerzálne platné a dokážu zasiahnuť nejedného z nás. Osobne ma však Burnham baví v jeho ostrej kritike. Keď spieva o vlastnej nadradenosti bieleho Američana, keď kritizuje neplatené stáže, keď s radostným výskaním spieva, že sa cíti ako sračka, a hneď potom v depresívnom monológu prehodnocuje svoj súčasný mentálny stav na bode mrazu.
Okrem toho treba určite vytiahnuť do popredia dynamický štýl. Burnham si strih viditeľne užíva. Pohráva sa s obrazmi, farbami, uhlami a náladami. Je nesmierne výživné sledovať jeho kreatívny proces. Najmä z toho dôvodu ako vynaliezavo dokáže niekto vyťažiť z daných oklieštených podmienok. Hudobné čísla sú dokonca po všetkých smeroch lepšie spracované, než čísla hocijakého iného filmového muzikálu. Pozerám sa tvojím smerom, Mamma mia! (2008). A to je práca jedného človeka v jednom priestore! Bo Burnham: Inside nie je nič iné, než majstrovské dielo, dokonale vystihujúce jednu historickú etapu ľudstva, ktoré hodnotným spôsobom zachycuje niečo večné pre budúce generácie. Nie je to nič iné, než jedna z hlavných podstát umenia. A Bo Burnham ako umelec dosahuje svojím dielom umeleckú nesmrteľnosť a náš zaslúžený obdiv.
Bo Burnham: Inside je dostupný na Netflixe.
