„Toto bolo prvé miesto v Novom svete, ktoré kresťania zničili a vyľudnili, tu sa začalo podrobenie žien a detí, ktoré zobrali indiánom, aby ich využili, zle využili, a zjedli všetko jedlo, ktoré ich stálo toľko potu a úsilia. Španieli sa neuspokojili s tým, čo im indiáni dali z vlastnej vôle, podľa vlastných možností, ktoré boli vždy nedostačujúce uspokojiť obrovskú chuť, pretože kresťanská spotreba jedla na jeden deň by postačila k nakŕmeniu troch domov s desiatimi indiánmi na jeden mesiac. A dopustili sa ďalších prejavov sily a násilia a útlakov, ktoré indiánov presvedčili o tom, že títo ľudia neprišli z Neba.“ Píše vo svojej knihe Krátka správa o spustošení Indov (angl. The Very Brief Relation of the Devastation of the Indies) Bartolomé de las Casas.
Bartolomé de las Casas sa o nových objavoch za Atlantikom dozvedel ako študent v španielskej Seville.
Krištof Kolumbus sa v roku 1493 vrátil ako hrdina. Z nového kontinentu doviezol nielen, doposiaľ v Európe nevídané zvieratá, ako zelené papagáje, masky z drahých kameňov a rybích kostí, ale aj sedem indiánov. Tu sa začalo Bartolomého poslanie. Namiesto vzrušujúcich objavov a nálezísk Nového sveta sa budúci dominikán a filozof zameral na nevýslovné utrpenie domorodých obyvateľov. Ešte predtým sa však musel s celou situáciou zoznámiť na vlastné oči.
V roku 1502 sa spolu s novou výpravou dostal na ostrov Hispaniola (súčasné Haiti a Dominikánska republika), kam prvý raz priplával aj sám Kolumbus. Zo začiatku sa podieľal na vykorisťovaní miestnych indiánov dokonca aj sám Bartolomé. Neskôr sa však priznal k vlastnej slepote a vyjadril ľútosť nad rannou časťou svojho života, kedy posielal indiánov pracovať na polia a do zlatých baní, rovnako ako všetci ostatní. Keď sa však Bartolomé stal neskôr kňazom, uvedomil si, že toto chovanie ide absolútne v rozpore s kresťanskou vierou. Začal preto okamžite presviedčať nielen ostatných majiteľov indiánov zriecť sa otrokárskeho systému, ale navyše začal apelovať na španielsku korunu, aby urobila všetkému prietrž.
V roku 1515 dostal Bartolomé de las Casas označenie „Ochranca indiánov.“
Dokonca bol poverený, aby viedol projekt, ktorý mal zabezpečiť pokojnú a mierovú kolóniu indiánov na pobreží Venezuely. Bohužiaľ, všetky pokusy napokon stroskotali. Jedným z jeho riešení ako zmierniť utrpenie domorodých obyvateľov, bolo ich nahradenie Afričanmi. Tí boli podľa jeho úsudkov fyziologicky lepšie stavaní zvládať ťažkú prácu otrokov. Logicky však musel uznať, že jeho myšlienky boli zlé. Otroctvo bolo príšerné bez rozdielu a v oboch prípadoch.
Napokon sa mu však podarilo dosiahnuť dočasného víťazstva. V roku 1537, po tom, čo Bartolomé a jeho myšlienky získali širší ohlas, zakázal pápež Pavol III akýkoľvek druh a formu zotročovania domorodých obyvateľov. V roku 1542 jeho príklad nasledoval aj cisár Karol V. Indiáni mali byť chránení a ich zotročovanie kompletne zakázané. Bohužiaľ, po sérii protestov a konfliktov s osadníkmi v španielskych kolóniách sa novo zavedené zákony len ťažko zavádzali do praxe. To taktiež viedlo k tomu, že Karol V. všetky teoreticky zavedené pravidlá napokon zrušil. Bartolomé de las Casas sa vrátil do Španielska, kde sa venoval písaniu o šialenom pľundrovaní Nového sveta a krutých zverstvách na jeho obyvateľoch.
Nižšie nasleduje voľne preložená ukážka z jeho najznámejšieho diela Krátka správa o spustošení Indov. Úryvok nám dáva do detailného obrazu nepredstaviteľné utrpenie a zvrátenosti, ktorých sa dobyvatelia zo starého kontinentu na indiánoch dopustili.
Majte na pamäti, že čítanie daného úryvku obsahuje explicitné znázorňovanie násilia.
„A niektorí Indiáni skrývali svoje jedlá, iní skrývali svoje ženy a deti, zatiaľ čo iní utekali do hôr, aby sa vyhli hrozným transakciám kresťanov. A kresťania na nich útočili ranami a bitím, až kým sa im pod ruky nedostali vodcovia a dôležité osoby dedín. Potom sa chovali s takou trúfalosťou a nehanebnosťou, že aj ten najväčší vodca ostrovov, musel byt svedkom toho, ako mu kresťanský dôstojník znásilnil ženu.
Od tej doby sa indiáni snažili nájsť cestu ako vyhnať kresťanov z ich zeme. A síce sa ozbrojili, ich zbrane boli veľmi slabé a málo platné pri útoku, ešte menej pri obrane. A kresťania na svojich koňoch, s mečmi a kopijami v rukách, začali ich masakrovať a páchať na nich neobyčajné krutosti. Útočili na ich mestá a neušetrili ani deti, ani starších, ani tehotné ženy, ani rodiace ženy, nielenže ich bodali a rozrezávali, ale sekali ich na kúsky akoby sa chovali k ovciam na jatkách.
Vsádzali sa medzi sebou, kto dokáže na jeden zásah rozpoliť človeka, alebo mu jedným zásahom kopijou zoťať hlavu alebo mu vyvrhnúť vnútornosti z tela. Pri kojení brali matkám deti za nohy, a hádzali ich hlavou o skaly. Alebo ich brali za ruky a hádzali ich do rieky, hlučne sa smejúc a kričiac pri tom: „Uvarte sa tam, vy potomkovia diabla!“ Iné deti brali na meče spolu s ich matkami a s každým, kto stál nablízku.
Postavili nízke a dlhé šibenice, na ktorých sa obetiam nohy takmer dotýkali zeme. Povesili ich tam trinásť, na počesť nášho Vysloboditeľa a jeho dvanástich apoštolov. Potom im pod nohami zapálili oheň a tým ich upálili zaživa. K iným priviazali slamu, alebo ich celých do slamy zabalili a potom ich zapálili. Ostatným, ktorých chceli živých, usekli ruky, ktoré im zavesili okolo krku, hovoriac: „Teraz bež a odovzdaj správu“. Tým mysleli, odovzdaj správy tým Indiánom, ktorí utiekli do hôr. S vodcami a dôležitejšími osobami sa zvyčajne vysporiadali nasledovne. Z vetví urobili rošt, ktorý postavili na rozvetvené palice. Obete pripútali na rošt, pod ktorým zapálili tlejúci oheň, čím pomaly, utrpením a krikom, títo zajatci vypúšťali duše z tela.
Postavili nízke a dlhé šibenice, na ktorých sa obetiam nohy takmer dotýkali zeme.
Raz som videl, ako štyria alebo piati vodcovia horeli priviazaní na rošte. Dokonca si vybavujem, ako stáli dva alebo tri páry týchto roštov, kde horeli ostatní. A pretože ich krik bol natoľko hlasití, že rušili kapitána pri spaní, rozkázal ich kapitán uškrtiť. A strážnik, ktorý bol horší ako kat, nechcel tento rozkaz vykonať (a ja poznám aj meno tohto strážcu, poznám dokonca aj jeho príbuzných v Seville). A miesto toho dal obetiam do úst palice, aby nemohli kričať a rozdúchal oheň, no nie veľmi, aby sa piekli pekne pomaly, tak ako to mal on rád. Videl som všetky tieto veci, ktoré som tu opísal. A nespočetne ďalších.“
Bartolomé de las Casas pokračuje vo svojom rozprávaní ďalej a dáva utrpeniu indiánov konkrétnu tvár. Tento druh zverstva by sa dal bez jeho svedectva asi len ťažko predstaviť. Aj vďaka jeho knihe si však môžeme urobiť obraz o tom, čo sprevádzalo slávne objavovanie amerického kontinentu. Navyše, jeho svedectvá dávajú do kontextu ohavné spôsoby ľudského chovania ukryté za trestaním nevercov a divochov pri nastoľovaním kresťanskej viery.
