Apokalypsa nehrozí je kniha, ktorá si v prvom rade dáva za vytúžený cieľ napadnúť environmentálny extrémizmus. Je to kniha, ktorú jej autor Michael Shellenberger napísal ako reakciu na paniku podnecujúcich ekológov a environmentálnych aktivistov, ktorí v prípade, ak nezačneme riešiť globálne otepľovanie, predpovedajú doslova koniec sveta. Za týmto si môžeme predstaviť smrť pár miliárd ľudí a koniec našej civilizácie. „Rozhodol som sa napísať knihu Apokalypsa nehrozí, lebo preháňania, alarmizmu a extrémizmu už bolo dosť.“ Píše Shellenberger a smelo (a ako neskôr zistíme, neuvážene) dodáva, že „každý fakt, tvrdenie a argument v tejto knihe vychádzajú z najnovšieho vedeckého poznania.“
Do tohto momentu sa zdá, že Shellenberger bude ako environmentálny človek hľadať rovnováhu a nové riešenia pre dnes veľmi populárne, no občas až unáhlené rozhodnutia v rámci brzdenia globálneho otepľovania. A je pravda, že niektoré argumentácie a pripomienky sú ozaj podnetné a pokladajú zaujímavé otázky. Otázka výhodnosti a efektívnosti obnoviteľných zdrojov, ako sú slnko a vietor, otázka batérií, otázka vykurovania, otázka bioplastov, otázka chudoby rozvojových krajín. Toto je len pár predmetov záujmu, ktoré autor vhodne načrtá. A načrtá je veru vhodné slovo, pretože inak sú jeho argumentačné snahy z vedeckého pohľadu, povedzme nepresvedčivé. Na druhú stranu treba uznať, že určité problematiky autor privádza do popredia, čo je istým spôsobom pozitívum knihy. Avšak spôsob ako to robí je bohužiaľ skôr tragický.
Apokalypsa nehrozí napokon nie je reakcia na extrémizmus ako skôr zmes populistických vyhlásení, bez akéhokoľvek výskumu alebo vedeckej argumentácie, ktoré by ich podložili.
Šieste vymieranie sa nekoná. Planétu zachráni lacná pracovná sila. Veľryby zachránila chamtivosť, nie ochranári. To je azda ten najdivokejší výber z názvov niektorých kapitol. Pripadajú vám zjednodušené, polopravdivé a niekedy dokonca úplne klamlivé. Je ťažké reagovať na všetko, pretože Schellenberger do svojej knihy zahrnul toľko tém a problematík, že by sme museli na každú jednu vytiahnuť celé štúdia, ktoré by ich v tom lepšom prípade priviedli na správnu mieru. V tom horšom prípade by ich úplne vyvrátili. Nebudem zachádzať do akademických textov a vedeckých štúdii. Ako odozvu na celú škálu protiargumentov radšej prikladám linky na reakcie vedeckej komunity tu, tu, tu a tu.
Naopak, radšej sa pozrime na knihu z toho laického pohľadu. Dokonca aj v tomto teritóriu si pozorný čitateľ všimne, že Shellenberger si sám vo svojich argumentáciách protirečí, aby dosiahol presvedčenia, že má pravdu. Autor tvrdí, že hlavnou zbraňou proti globálnemu otepľovaniu je ekonomický a technologický rozmach ako boj proti chudobe. „Štáty by (preto) nemali redukovať emisie a brániť ďalšiemu otepľovaniu na úkor hospodárskeho rastu.“ Keď sa aktivisti snažia zabrániť Brazílii v drancovaní amazonských pralesov, Shellenberger to odmieta, pretože týmto spôsobom im zabraňujú v ekonomickom raste. Z dôvodu ťažkej ekonomickej recesie sa v roku 2013 v Brazílii rozšírilo ničenie lesov. Bolsonaro bol zvolený preto, pretože ľudia túžili po pôde. Nová pôda znamená odlesňovanie.
Drancovanie amazonských pralesov je úplne v poriadku, ak to má prispieť k ekonomického rastu krajiny.
„Brazília má 210 miliónov obyvateľov a až 55 miliónov z nich žije v chudobe. Len medzi rokmi 2016 a 2017 klesli pod hranicu chudoby ďalšie dva milióny Brazílčanov.“ píše Shellenberger. Znamená to snáď, že chudoba sa v krajine zhoršuje? Prečo potom o dve strany ďalej, keď autor zatracuje vmiešavanie sa aktivistov do vyrubovania lesov, spomína vyhlásenie ministra poľnohospodárstva krajiny, že Brazília je v súčasnom nastavení poľnohospodárskou superveľmocou, ktorá „má výnosy trikrát vyššie ako pred tridsiatimi rokmi a deväťdesiat percent z nich pochádza z nárastu produktivity.“
Človek sa potom sám seba pýta, kam idú tie peniaze? Prečo sa potom veci nezlepšujú pre chudobných, ale naopak chudobných len pribúda? Korupcia je základný kameň rozvojovej stopky. Slováci o tom pravdepodobne vedia svoje. Aj keď vzhľadom na súčasné okolnosti je to otázne. Ale čo majú potom hovoriť obyvatelia Brazílie alebo dokonca Konga? Shellenberger si síce otázku korupcie uvedomuje, napriek tomu ostáva nezlomný vo svojich tvrdeniach. Čerešničkou na torte je jeho naivná snaha presadzovať industrializáciu Konga, „aby sa vymanilo z jarma chudoby. Na to je potrebné, aby v krajine vládol mier a bezpečie.“ Tak fajn.
Kupujme lacné oblečenia, pomáhame chudobných pracovníkom.
Je veľká škoda, že niektoré vyhlásenia v knihe, a že ich je viac ako dosť, absolútne podkopávajú všetko zaujímavé, čo by mohol Shellenberger prinášať na povrch. Je to podobné, ako keď sa bavíte s popieračom covidu, ktorý od celkom logických problémov, ako sú finančné, zdravotné a sociálne zabezpečenia obyvateľstva, skončí pri svetovom sprisahaní a nanočipoch. Podobne takto Shellenberger tvrdí, aby sme kupovali lacné oblečenie, pretože pomáhame produktivite a tým pádom aj ľuďom, ktorí ich šijú. Mladé dievča, ktoré vyspovedá si síce sťažuje, že na ňu v továrni všetci kričia, (podľa Shellenbergera nekričia, oni vraj len hlasno rozprávajú – komédia), a potom že ženy plačú v bolestiach, odpadávajú a prednedávnom si konečne vybojovali dvojdňové menštruačné voľno.
Toto všetko je sfúknuté zo stola tým, že áno, veľké firmy ako Mattel, Nike alebo H&M by mali zlepšovať podmienky svojim zamestnancov v rozvojových krajinách, pretože my máme „v peňaženkách veľkú moc a môžeme spoločnosti prinútiť zmeniť ich správanie. Aj preto je dôležité, aby sme neprestali kupovať lacné výrobky z rozvojových krajín.“ Opäť je tu cítiť závan naivnej Brazílie. Najhorší je ale nulový výskum, nulové čísla, nulové štatistiky, ktoré by podobné vyhlásenia aspoň trochu zdôvodnili. Ich kontroverzia spočíva len v smelých vyhláseniach, ale ich skutočný zmysel nám ostáva skrytý alebo nedostatočne zdôvodnený. Jednoducho sa zdá, že Shellenberger si vyberá, čo sa mu hodí (z angl. tzv. cherry picking) a zvyšok kompletného obrazu danej problematiky, buď úplne ignoruje, alebo ho nepozná. Pretože aj z toho laického pohľadu možno tvrdiť, že človek ostáva nepresvedčený.
Protiklady a veštenie budúcnosti.
Na rozdiel od výskumu sa zdá, že Shellenberger a jeho frekventovaný odkaz – klimatológ Kerry Emanuel z MIT – dokážu predpovedať budúcnosť. Emanuel tvrdí. „Viem, že moje slová nemajú zmysel. Veď spaľovaním uhlia sa do atmosféry dostáva veľa CO2. Keď však budú v Indii spaľovať uhlie, zbohatnú, a keď zbohatnú, rozhodnú sa mať menej detí. Ako bude klesať počet obyvateľov, postupne bude menej ľudí spaľovať uhlie. To pravdepodobne zlepší situáciu v roku 2070.“ A čo na toto povie chudobné dievča z Indonézie na tej istej strane knihy, ktoré si údajne polepšilo v práci a je na správnej ceste vymaniť sa z okovov chudoby?
„Suparti mi prezradila, že keď sa vydá, rada by bola ženou v domácnosti. Chcela by mať štyri deti. „Kedysi som si vravela, že stačia dve deti, ale s dvoma by bolo doma príliš ticho a mala by som pocit, že som sama.““ dodáva autor a my netušíme, či to myslí ako vedomý protipól jednej tézy, alebo si tieto dve informácie na jednej strane knihy vôbec nespája dohromady.
Jesť, či nejesť mäso? To je otázka.
Predpovedanie budúcnosti pre dosiahnutie svojich cieľov je rozpoznateľné aj pri kapitole o mäse a jeho negatívnom vplyve na životné prostredie. Ľudia údajne často míňajú ušetrené peniaze na strave, (pretože rastlinná strava je lacnejšia než živočíšna), „na výrobky, ktoré využívajú elektrinu, napríklad spotrebný tovar.“ Nielenže je to varenie z vody, ale je to čistý príklad takzvaného Whataboutismu, ktorého je v knihe neúrekom. Okrem veštenia sa aj v tomto prípade dostávame k ohýbaniu argumentácií. Pri otázke toho, či mäso jesť alebo nejesť vychádza Shellenbergerovi akýmsi spôsobom výsledok, že mäso sa „podieľa na vzniku emisií len zlomkovo.“ Zanedbateľne. Takže všetky vedecké debaty o jeho negatívnom vplyve na klímu vyhadzuje z okna. Všetky postranné premenné, ako vyrubovanie lesov kvôli chovu dobytka, voda na chov, jedlo na chov, metán, toto všetko ostáva zatiaľ odložené bokom.
Zatiaľ sa mu to veľmi nehodí, aj keď o tomto všetkom veľmi dobre vie, pretože o tomto všetkom v knihe taktiež píše. Potom teda príde na rad problematika, či je lepší chov v priemyselných veľkochovoch alebo vo voľných výbehoch. Človeka by automaticky napadlo to druhé. Ale to sa pletie. Pretože teraz už prichádza na rad metán, ktorý je pri voľných chovoch doslova zabijak atmosféry. Prichádza na rad výrub lesa a zaberanie pôdy, ktoré sú pri voľnom chove taktiež oveľa intenzívnejšie. Propagovanie klietkového chovu u sliepok je potom už len čistá čitateľská kóma.
Aby sme však boli spravodlivý, ako sa len v našej ohraničenej kapacite dá, nie všetko v knihe Apokalypsa nehrozí možno úplne odsúdiť.
Ako už bolo spomenuté, Shellenberger ponúka zaujímavé informácie, ktoré skôr fungujú bez celkového kontextu. Fungujú ako poznatok, ako závan pravdy, ktorú človek musí vyhrabať spod hŕby nezmyslov. Snaží sa bojovať proti alarmizmu a environmentálnemu extrémizmu, ktorý je samozrejme napadnuteľný, často naivný a dokáže byť rovnako populistický, ale pritom sám končí u zjednodušených tvrdení, ktoré znejú vedome kontroverzne a šokujúco. V tom horšom prípade by sme mohli povedať, že to funguje ako typický príklad propagandy, kedy sa vezme kúsok pravdy a obalí sa do fikcie. V dnešnej covidovej dobe je nám niečo podobné myslím celkom známe, ale tieto dvere by som radšej neotváral. Shellenberger si jednoducho vyberá, čo sa mu hodí. Vytrhuje veci z kontextu, nielen pri vlastnom argumentovaní, ale dokonca aj pri načrtaní počiatočného problému, alebo pri vlastných opisoch tvrdení iných vedcov, ktorých na tomto základe kritizuje.
Neskôr sa kniha vo veľkom opiera aj o jadrovú energiu. Niekedy sa z podoby textu zdá, že Shellenberger nám jadrovú energiu doslova predáva, ako pouličný predajca vysávačov. Nešetrí chválou a bezpečnosťou jadra. Jadrový odpad preňho taktiež neznamená veľký problém. „Jadrový odpad je azda najlepší a najbezpečnejší odpad vznikajúci pri výrobe elektriny. Nikomu dosiaľ neublížil a nie je dôvod domnievať sa, že sa tak niekedy stane.“ Zasa trochu veštenia, ale dobre.
Jadro je ale naozaj jedna z tých zaujímavejších tém knihy. To isté potom môžeme povedať aj o jadrových zbraniach. Tvrdenia sú možno kontroverznejšie, ale niečo na nich pravdepodobne bude. Presne v tomto duchu si môžeme z knihy odniesť určité otázky na niečo, čo by sme pokladali za nepriestrelné. Shellenberger jednoducho aspoň z časti dokáže podnietiť isté pochybnosti nad niečím, čo by sme dnes považovali za synonymum správnej cesty. Ale aj vďaka jeho snaženiu sa aspoň z časti môžeme pozrieť na veci kritickejším okom a priznať ich negatívne stránky pre klímu.
Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Prírodné produkty nemusia pre nás znamenať to najlepšie. Bioplasty nemusia byť lepšie ako plasty. Mäso z voľného výbehu nám v skutočnosti nemusí priniesť dobrý pocit, že si volíme lepšiu cestu. Pravda je komplikovaná a dokonca často aj protichodná.
Apokalypsa nehrozí je objemná kniha s množstvom načrtnutých problematík a kontroverzných tvrdení. Niektoré z týchto tvrdení sú dokonca poučné a inšpiratívne. Ale nemalo by sa stať, že po nich bez rozmyslu chňapneme. Ak by sme z vedeckého hľadiska ostali len pri tejto knihe, nebude to pre náš celkový pohľad na súčasný klimatický problém najšťastnejšia voľba. Pred tým, než Michael Shellenberger začne vyvracať, najskôr vždy ponúkne zaužívané tvrdenia ohľadom katastrofálneho nastavenia súčasnej klímy. Ironicky, nie je úplne na mieste tvrdiť, že on sám tieto tvrdenia vyvracia. Sám píše, že doma majú kozub, v ktorom nikdy netopia, pretože nechcú znečisťovať ovzdušie. Nevieme prečo potom robí všetko, čo v knihe píše, že robí, a čo preukázateľne škodí klíme, ale…fajn.
On sám často píše, že tie negatívne vplyvy otepľovania sú skutočné. Jeho snahou je ale priniesť do celej debaty trochu iný pohľad. Menej depresívny. Menej extrémny. Extrémy sú v každej forme zlé. Bohužiaľ, kniha obsahuje toľko tvrdení, zjednodušených vyhlásení, populistických poloprávd a protirečení, že by človek, azda musel napísať celú zbierku kníh, aby ich dokázal všetky pokryť a priviesť na správnu mierku. To dobré sa skrýva skôr medzi riadkami. To hodné nášho záujmu nájdeme pri pozornej selekcii, podobne pozornej, akú používa sám autor pri presadzovaní vlastných tvrdení.
…dodatok na záver.
Na záver treba spomenúť a uznať, že knihy s vedeckými témami by pravdepodobne mali recenzovať vedci v danom obore. Aj z tohto dôvodu je myslím bezpečné priznať, že toto je laická recenzia, vychádzajúca z vlastného vnímania textu knihy, z predchádzajúcich (laických) poznatkov (z kníh a dokumentov o globálnom otepľovaní) plných, dnes už viac-menej overených faktov, ako je samotný proces globálneho otepľovania, neuveriteľne a neprirodzene zrýchleného ľudskou aktivitou, šieste vyhynutie, preukázateľne a neprirodzene zrýchlené ľudskou aktivitou, alebo preukázateľne negatívny dopad živočíšnej výroby na klímu. Aby sme, ale kompletne nazreli do každej jednej problematiky spomenutej v knihe Apokalypsa nehrozí, náš výskum by veru nemal krátkeho trvania.
Knihu Apokalypsa nehrozí vydáva vydavateľstvo Tatran.
Originálny názov: Apocalypse Never
Autor: Michael Shellenberger
Počet strán: 444
Vydavateľstvo: Tatran, 2022
Preklad: Igor Tyšš
