Bait recenzia: Odvážne artové dielo pripomína staré klasiky európskeho filmu

Bait recenzia: Odvážne artové dielo pripomína staré klasiky európskeho filmu

15. marca 2020 0 Od Radoslav Irša

★ ★ ★ ★ ☆

Bait je jeden z tých odvážnejších filmov, autorských, artových aj nekompromisných. Film je čiernobiely, má zrnitý obraz pripomínajúci vizuál počiatku minulého storočia, má rozlíšenie 4:3 a je nakrútený na 16mm film. Navyše pri nakrúcaní nemali filmári možnosť nahrávať zvuk, takže všetky ruchy aj hlasy boli pridané až v postprodukcii. A je to nielen počuť, ale aj vidieť. Bait je jeden z tých filmov, ktoré sú aj z tohto formálneho hľadiska pre bežného diváka možno neprístupnejšie. Ale na druhú stranu môžeme hovoriť o návrate k ozajstnému filmárskemu remeslu starých majstrov. Najmä potom tých z oblasti ruského formalizmu. Možno aj preto si film ovenčený Baftou odnáša z významných festivalov toľko pozitívnych ohlasov.

Príbeh nás privádza do Anglická, konkrétne do rybárskeho mestečka na juhozápadnom cípe zeme v okrese zvanom Cornwall. Martin je rybár, ktorý sa snaží držať svojho pôvodného remesla aj navzdory tomu, že mestečko viac a viac pohlcuje turizmus. Jeho brat Steven sa prichádzajúcim turistom podvolil. Zmenil svoje zamestnanie a svoju loď namiesto na ryby, využíva na vozenie ľudí na vyhliadky po mori. Martin sa však nemieni vzdávať. Aj napriek tomu, že je rybár bez lodi, snaží sa naďalej vykonávať svoju prácu. K tomu si na pomoc priberá aj Stevenovho syna. Ten má bližšie k rybolovu ako k turizmu, čo Martin vidí ako svetlú šancu na pokračovanie vyprchávajúcej tradície. Avšak do mestečka prichádzajú noví a bohatší obyvatelia, ako aj napríklad rodina Woodvineových. Tí skupujú rôzne nehnuteľnosti a ďalej ich menia na zdroj vlastných príjmov. Konflikt dvoch svetov na seba nenechá dlho čakať.

Nejeden obraz pripomína staré, možno ešte až nemé filmy.

Bait nemusí byť atraktívny na pohľad, no obrazovo má stále až hypnotické tendencie.

Za obsahovú bohatosť môže aj využívanie výrazných filmárskych postupov, akými sú v tomto prípade najmä dôrazy na detaily a na strih. Režisér Mark Jenkin si berie kameru ako si maliar berie štetec. Jeho rozprávanie je podmienené vymoženostiam audiovizuálneho umenia. U strihu využíva princípy montáže. Obrazy sa často striedajú akoby bez kontextu, bez chronológie. Ich forma niekedy pripomína sny, spomienky a predstavy. A ich význam na seba občas nechá čakať. Jenkins sa nebojí rozohrať tri rôzne scény a strihovo ich šikovne pospájať do jednotného celku. Výsledkom je pôsobivý obraz z mnohovrstevným cítením konfliktu, aký nám dokáže sprostredkovať len film.

Je pravda, že Bait nie je naklonený bežnému divákovi. V tomto prípade ide o dielo, ktoré si možno zaslúži čiastočné uvedenie, aby mal bežný divák dopredu akési očakávania. Je totiž veľmi možné, že myšlienky aj obrazy ostanú visieť v prázdnote a nedostane sa im zaslúženého prijatia. Jenkinsov filmársky jazyk si žiada trpezlivosť a pozornosť. Čo je v tomto prípade neľahká úloha, keďže tieto vlastnosti dodatočne podkopáva staromódne filmárske remeslo. Ako som však už napísal, toto skôr platí pre bežného diváka. Cinéfile alebo návštevník filmových festivalov narazí u filmu ako je Bait na nostalgické pocity starých filmových klasík európskej školy.