★ ★ ☆ ☆ ☆
Nový thriller z produkcie Netflixu sa snaží nastaviť protipól slávnemu filmu Bonnie a Clyde z roku 1967. Hlavným dôvodom je zrušenie vybudovaného romantizmu oboch zločincov, ktorých predchádzajúci film tak ideologicky vykreslil v podobe Warrena Beattyho a Faye Dunaway. Porovnávať kvality oboch diel nemá zmysel. Verím tomu, že o niečo podobné sa nesnažili ani tvorcovia. Bonnie a Clyde je považovaný za jeden z najkultovejších filmov svetovej kinematografie. The Highwaymen vyzerá akoby ho natočil nielen debutujúci režisér, ale celý štáb začiatočníkov.
Hlavní hrdinovia filmu sú v tomto prípade muži zákona. Kevin Costner a Woody Harrelson hrajú skutočné postavy texaských rangerov, ktorí stáli za dolapením dvojice gangstrov. Obaja sú starí a unavení, no z nejakého dôvodu sa vydávajú na cestu krížom- krážom krajinou, aby už nemuseli ďalej v rádiu počúvať o šialených prestrelkách a mŕtvych policajtoch. Príbeh by to bol zaujímavý, ak by nebol tak katastrofálne podaný.
Zábery na rozľahlú krajinu a dobová atmosféra finančnej krízy funguje výborne. Na viac ako dve hodiny dlhý film to však nestačí. Chaotický strih pôsobí hneď zo začiatku unáhlene až nepríjemne. Rýchle skoky a stotinové, popisné informácie nikto nepotrebuje vidieť, ani vedieť. Rovnako tak sú podané a nasnímané aj jednotlivé scény, ktoré pôsobia, že nemajú hlavu ani pätu. Scenár je často únavne frázovitý a otrepaný, najmä potom repliky Woodyho Harrelsona, ktorý vždy povie niečo, až sa oči točia k obočiu. Tieto nešťastné frázy následne ľahko podrývajú herecké výkony, čo je badať najmä na Harrelsonovi.
Najväčším prekvapením je pre mňa prítomnosť režiséra. John Lee Hancock má za sebou pár vydarených životopisných filmov. Naposledy sa nám predviedol neškodnou snímkou The Founder (Zakladateľ, 2016), no oveľa viac zaujal ešte pár rokov predtým, dielami ako sú Saving Mr. Banks (Zachraňte pána Banksa, 2013) alebo The Blind Side (Splnený sen, 2009). Aj preto je pre mňa nepochopením, že The Highwaymen nesie práve jeho meno. Myslím to najmä z dôvodu zvláštne rapídneho poklesu kvality filmárskeho remesla. Pozitívom ostáva nakoniec len obsahová snaha zamerať sa na historickú udalosť celkom opačným spôsobom.
Nie je prekvapením, že počas celého filmu ústrednú dvojicu chladnokrvných vrahov nemáme možnosť ani len poriadne vidieť. Všetko, čo o nich vieme, je len z počutia. A nejde o žiadne sympatické gestá zločincov – džentlmenov. Hneď na úvod má texaská guvernérka (Kathy Bates) na otázku reportéra „či majú obaja zločinci renomé Robina Hooda,“ odpoveď celkom jasnú: „…nemajú problém streliť civilistu do tváre z tesnej blízkosti.“ Snaha o uvedenie oboch historických postáv na pravú mieru však nemá základ len v 50 rokov starej klasike.
Je potrebné si uvedomiť, že v 30. rokoch bola americká spoločnosť viac než nahnevaná. Depresia zúrila vo veľkom, ľudia prichádzali o svoje domovy a banky boli považované za najväčšie zlo. Aj preto boli v tej dobe obaja antagonisti, ktorí tieto banky násilím vyberali, považovaní mnohými ľuďmi za hrdinov. Aj napriek tomu, že po nich pátralo viac ako tisíc policajtov po celej krajine, išlo o celebrity. V odkaze na podobný prípad zaznie vo filme aj meno Jessieho Jamesa, ktorý oplýval podobným renomé.
Nanešťastie pre Hancocka, The Highwaymen je možno dôveryhodnejším filmom o chladnokrvných vrahoch a zlodejoch, to však nič nemení na tom, že kvalitatívne stoja na celkom opačnej strane od klasiky Arthura Penna.
