Knihy,Recenzie

Spev vtákov recenzia: Autorka Včelára z Aleppa pripomína horúce témy

Autorka populárnej knihy Včelár z Aleppa, Christy Lefteri, sa vracia na scénu s novým románom, ktorý nepriamo nadväzuje na jej spomínané dielo. Jej nová kniha s názvom Spev vtákov tentoraz nemieri na vojnových utečencov, ale na ekonomických migrantov nútených opustiť svoje domovy a vydať sa hľadať šťastie do cudzieho sveta. Spoločnou témou oboch kníh je snaha priblížiť čitateľovi migranta ako človeka. Ako ľudskú bytosť, snívajúcu o lepšom živote pre seba aj pre svoju rodinu, milovanú aj milujúcu, ktorú finančné alebo sociálne okolnosti – alebo tie úplne sa vymykajúce našim predstavám – vyhnali z rodinného kruhu.

Hlavná pozornosť je tentoraz na cyperských pomocníčkach. Sú to ženy ako Niša. Niša pochádza zo Srí Lanky a na Cypre pracuje už dlhých osem rokov. Je zamestnaná u Petry, kde sa stará o domácnosť a najmä o Petrinu malú dcérku. Svoju vlastnú dcéru Niša vída len cez obrazovku smartfónu. Toto ale nie je príbeh o tom, ako sa Niša aklimatizuje v novej spoločnosti. Toto nie je príbeh o tom, ako trávi spoločné chvíle s novou rodinou. Ani ako si nájde novú lásku v miestnom pytliakovi Jannisovi. Tento príbeh naopak začína Nišiným zmiznutím. To čo o Niši čítame, čítame v podobe spomienok jej blízkych. Až pri jej strate začíname poznávať ženu, ktorá do istej doby ostávala neviditeľnou samozrejmosťou. Nie človekom, ale tovarom.

Spev vtákov napáda naše zaužívané predstavy. Otvára otázky tam, kde by sme ich možno ani len nečakali.

Hlavnými predstaviteľmi knihy sú Petra a Jannis. Oni dvaja si delia knihu, kapitolu po kapitole. Ich očami nazeráme na príbeh, keď sa vydávame po stopách zmiznutej ženy. Medzi ich časťami sa potom objavujú krátke pasáže, plné uhrančivého tónu a zlomyseľných opisov nehostinného okolia. Sú to momenty ťaživej hrôzy. Skrytého zla prebývajúceho pod povrchom. Na jednu stranu nás autorka zoznamuje s niečím automaticky rozpoznateľným. Keď Niša zmizne, polícia odmieta konať. Zmiznutie cudzinky polícii nestojí za námahu. Podobne sa k celej situácii stavajú aj niektorí miestni obyvatelia mestečka. „Ak Niša odišla, tak odišla. Občas sa to stáva, vieš? Tieto ženy sa túlajú bez rozmyslu. Kiežby som si aj ja mohla dopriať taký luxus!“ hovorí jedna z nich, po tom, čo vybuchla na jednu zo svojich dvoch pracovníčok, aby si pamätala, že v jej dome sa pije čaj s mliekom.

V knihe sú ale prítomné aj oveľa menej priamočiare narážky na vlastnú zaslepenosť. Na skrytý rasizmus, vykorisťovanie a ľudské obmedzovanie. Je potom viac než zaujímavé, že tieto neduhy vychádzajú priamo z našich dvoch hlavných hrdinov. V prípade Jannisa je to viac menej očividné. Je pytliak, ktorý loví a zabíja spevavé vtáky. Je to symbolickejšie prenesenie celého významu, podobne ako symbolicky sa všade niekam zakráda potulná mačka.

Oveľa nepatrnejšie to funguje v prípade Petry. Jej podnikanie s luxusnými okuliarmi je pre ňu otázkou samozrejmosti. Jej Nišou do lesku vyleštená mramorová podlaha už trochu viac zaváňa silným kontrastom dvoch opačných svetov. Najsilnejšie to ale vyznieva v momente, keď sa Niša dozvedá svoje pracovné nasadenie. Rozpis práce od Petry nielenže hraničí s otroctvom, ale navyše zachádza do obmedzovania osobnej slobody človeka. Napokon v našich domnienkach nás jasne presvedčí Jannis. „Úprimne povedané, nikdy som ju nemal ktovieako rád (Petru). Bola stena, ktorá stála medzi mnou a Nišou. Ona a celý ten prekliaty systém.“  

Spoznávanie ľudí nám otvára srdce aj oči.

Petra aj Jannis prechádzajú osobnou premenou. A táto premena pramení z ich vzťahu s Nišou. Keďže Niša zmizne celkom na začiatku knihy, spoznávame ju v retrospektívnych spomienkach dvoch hlavných protagonistov. Týmto spôsobom sa pred nami vynára ľudská bytosť s vlastnými snami a túžbami. Symbolika hrá v knihe silnú úlohu a podobne funguje aj napríklad scéna, keď Petra navštívi svojho suseda, miestneho sochára. Petra si to síce neuvedomí, ale on áno. Sú síce susedia, ale nikdy spolu neprehodili viac ako len pár slov. Nepoznajú sa, pritom jeho ateliér na Petru okamžite zapôsobí ako „čarovný les.“ Človeka zaraz napadajú otázky, ak nepoznáš svojho suseda, ťažko očakávať, že spoznáš migranta zo Srí Lanky. Ale Petra tu obklopená drevenými sochami predsa len niečo spozná. Z jednej z nich vychádza hlboký smútok. Drevená socha sa nápadne podobá na Nišu.

„Zrazu som pocítila zúfalú potrebu odísť. V hlave mi vírili otázky, no nebola som pripravená mu ich položiť. Pózovala pre túto sochu, bola jeho múzou? Koľko ďalších mužov v štvrti poznala? Začala som sa obávať, čo ešte zistím o tejto cudzinke, ktorá žila v mojom dome, vychovávala moju dcéru, organizovala naše životy a vytvárala z nášho domu po Stefanosovej smrti domov. Kto bola táto žena, ktorú som predtým vnímala len ako svoj tieň? Temný a krásny tieň, ktorý lomozil okolo v starých sandáloch, s ohňom v očiach.“

Spev vtákov vychádza zo skutočných okolností. Vychádza z chorej predstavy, že niektorí z nás sú obyčajným predmetom. Prostriedkom k dosiahnutiu vlastných zištných cieľov. V rámci toho, čo sa momentálne deje na poľsko-bieloruskej hranici sú konkrétne otázky rasizmu a dehumanizácie viac než horúce. Spev vtákov ponúka istú formu beletrizovaného napomenutia, že ľudia nemusia utekať pred vojnou, aby s nimi bolo zaobchádzané, ako so zvieratami.  

Originálny názov: Songbirds

Autorka: Christy Lefteri

Počet strán: 272

Vydavateľstvo: Tatran, 2022

Preklad: Simona Klimková

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.