★ ★ ★ ★ ★
Snežný leopard (La Panthère des neiges) je dokument nezvyčajnej krásy. V dobe prírodovedeckých dokumentov prinášajúcich bezhraničný prístup do zvieracej ríše, prichádza dielo, ktoré s autentickou silou pripomína človeku, aké vzácne je objavovanie prírody. Trpezlivosť prináša ruže. A v prípade dokumentu, ako je Snežný leopard, naberá trpezlivosť úplne iný rozmer. Na základe „obyčajného“ pozorovania zvierat, prichádza osvietenie. Snežný leopard nám ponúka skrytý pohľad do sveta, ktorý nám je ako ľuďom nielen prirodzene odopretý, ale ktorý si vedome ako ľudia viac a viac odopierame. Jediné, čo nám ostáva je úloha pozorovateľa. Trpezlivého a poetického. Snežný leopard nám sprostredkuje jedinečnú možnosť ako dosiahnuť vrcholu, až takmer náboženskej bázne, v podobe jediného zvieraťa.
Fotograf Vincent Munier a cestovateľ a spisovateľ Sylvain Tesson prichádzajú do Tibetu, aby sa vydali po stopách zriedka pozorovateľného snežného leoparda. Za kamerou ich sleduje tretí člen výpravy, režisérka, kameramanka a scenáristka – Marie Amiguet. Krajina, v ktorej sa ocitáme má až prehistorický charakter. Ľudskou rukou nedotknuté vrchy, ošľahané mrazivým vetrom, ponúkajú domov mnohým zvieratám. Každé jedno má pre Muniera svoj význam, svoju krásu. Pri ich hľadaní sa Munier orientuje podľa zvieracích stôp a dlhoročných skúseností a poznatkov. Návšteva jaskyne, ktorá slúži ako medvedí príbytok, pôsobí ako cesta do pravekej minulosti. Munier prstami prechádza stopy v stvrdnutej zemi, vyleštené skaly alebo chumáče srsti, a človek čaká, že z rohu vyjde praveký človek s oštepom v ruke. Tým najpodstatnejším však ostáva jedno zviera. Snežný leopard.
Snežný leopard nás zanechá v tichom rozjímaní a úprimnom úžase.
Dokument nám snežného leoparda priblíži ako bájne zviera. Scéna s fotografovaním sokola s rozostrenou siluetou v pozadí, ktorú si Munier všimne až za počítačom pri editovaní fotografie, vystihuje podstatu bájneho tvora. Je tu cítiť až niečo nadpozemské. Spirituálne a pradávne. Fotografia ostáva fascinujúcim obrazom. Keď Munier rozpráva o sledovaní tieňa, divák zasnene počúva. Keď potom vidíme náznak pohybu nad úpätím skaly, ostríme zrak. Snažíme sa rozpoznať zviera splývajúce s krajinou a spolu s dvojicou pozorovateľov v napätí čakáme, kadiaľ sa zviera vyberie. Potom, keď sa spoza vrchu zrazu vynorí mocný, charakteristický chvost snežného leoparda, s úžasom sledujeme nádherné divadlo. Dokument nás týmto jedinečným spôsobom, doslova prenáša v priestore. Pretože neprekračuje pomyslenú hranicu medzi prírodou a človekom.
V roku 2019 napísal Sylvain Tesson o svojich zážitkoch z Tibetu knihu s názvom Snežná leopardica. Podobne ako kniha, aj dokument sa z veľkej časti sústreďuje na filozofiu a najmä poetiku prírodného sveta. Munierove dojmy z pozorovaní prírody a zvierat sú inšpiratívne a podnetné. Fotograf neskrýva istý odklon od civilizácie, ak nie priamo nedôveru v človeka. Neznášanlivosť by bolo pravdepodobne silné slovo, aj keď zhodnotenie, že „Zem páchne ľuďmi“, neznie úplne pozitívne. Ale vzhľadom na prebiehajúce dopady ľudskej činnosti na prírodný svet sa azda nemôžeme diviť podobným vyhláseniam. Snežný leopard nám pripomína niečo extrémne podstatné a aktuálne. Trpezlivosť, jednoduchá krása, poézia, niečo čo dozaista chápal aj Alexander Supertramp, v mierne radikálnejšom (naivnejšom) prevedení, to všetko v sebe tento jedinečný dokument rozpoznateľne vstrebáva. Finále nás potom nechá už len v tichom rozjímaní a úprimnom úžase.
