Snežná leopardica je názov novej knihy vášnivého francúzskeho cestovateľa a spisovateľa menom Sylvain Tesson. Je to nadmieru romantická a poetická kniha plná filozofického uvažovania. Tesson nám neponúka ani tak empirický popis prírody ako skôr vnútorné rozjímanie nad jej transcendentálnou povahou a čistotou. Zo všetkého najviac však upiera zrak na zvieracích obyvateľov himalájskych náhorných plošín a zasnežených vrcholcov. Snežná leopardica má v jeho očiach až mýtický charakter. V jeho trpezlivom čakaní na zviera pretrváva niečo spirituálne až náboženské. Toto zviera je súčasťou sveta prirodzene ukrytého neskúsenému pozorovateľovi. A keďže Tesson vie, že ide o skutočné zviera, jeho viera je o to silnejšia, o to hmatateľnejšia a intenzívnejšia. „Ak sa zviera ukáže, nastane sviatok. A privítame spoločníka, o ktorom bolo isté, že jestvuje, no nevedeli sme, či príde. Čakanie je malá viera.“
Snežná leopardica rozpráva príbeh štvorice dobrodruhov, ktorí sa na čele s fotografom Vincentom Munierom vydávajú do Tibetu, kde plánujú nájsť a vyfotografovať vzácnu snežnú leopardicu.
Rozprávačom príbehu je Sylvain Tesson, ktorého štýl je prevažne poetického až filozofického charakteru. Tesson na svojej ceste rozpoznáva množstvo vnemov a pocitov otvárajúcich zavreté dvere jeho minulosti, jeho dávno stratených vzťahov. On sám nemá žiadne skúsenosti s fotografovaním, nevie nič o stopovaní zvierat, dokonca má problémy s chrbticou a nemôže ani nosiť ťažké náklady. Napriek tomu je pozvaný byť členom jedinečného dobrodružstva. Ako sám autor vtipne poznamená, stanovil si za cieľ „nikoho nezdržovať a nekýchnuť, ak sa ukáže leopardica.“
Čoskoro sa ukáže, že Tesson má v štvorčlennej partii dobrodruhov predsa len svoje čestné miesto. Jeho hlavným prínosom je práve samotná kniha, ktorú máme možnosť držať v rukách. Jeho očami sa prenášame do tibetskej divočiny a spoznávame ľudské zvyky zviazané s prírodou. Tesson je doslova fascinovaný fotografom Munierom a preukazuje mu množstvo lichotivých pasáží a hrejivých prívlastkov. Tie priamo súvisia s jeho poetickou filozofiou vnímať svet okolo seba oveľa pozornejšie, celistvejšie, objavovať jeho skryté krásy, a tým pádom žiť plnohodnotnejšie.
„Všade kam uprel zrak, videl zvieratá alebo sa dovtípil, že tam sú. Tento dar sa dal prirovnať k vzdelaniu chodca s vycibreným okom, ktorý vás pri potulkách mestom upozorní na klasicistické stĺporadie, barokový frontón či neogotickú prístavbu, a Munierovi umožňoval pohybovať sa vo vždy osvetlenom a bohatom priestore, pulzujúcom obyvateľmi, o ktorých existencii nezasvätené oko ani len netušilo.“
Toto je jeden z pekných príkladov veľmi pôsobivého a zrozumiteľného popisu charakteristiky človeka, ktorá priamo súvisí s filozofickým pohľadom aj na okolitú prírodu a jej vnímanie.
Po čase si však človek všimne, že aj Tesson je tým „vycibreným okom“, ktoré na všetko okolo seba upozorní. Na druhú stranu je mierne vtipné, že Tesson píše tak otvorene o vlastnom filozofovaní, a dokonca opakovane priznáva, ako ho ľudia v jeho blízkosti ani nepočúvajú. A nestane sa to iba raz, ale opakovane. Musím povedať, že to občas mierne podkopáva akékoľvek snahy prísť k dôveryhodnému záveru jeho myšlienok.
Ako príklad môžeme použiť situáciu, keď sa Tesson snaží prísť k svojmu novoobjavenému krédu. Autor nám ho prekvapujúco neponúkne v rámci vlastného rozprávania. Naopak, vloží ho do priamej reči. „Léo! Zopakujem ti krédo,“ povie Tesson. „Počúvam,“ odpovie zdvorilo Léo. A Tesson si povie svoje dlhé krédo. Keď s krédom skončí, všimne si jednu podstatnú vec. Léo ho už nepočúva. Teleskopom pozoruje hory. A tak Tesson pokračuje ďalej a čitateľovi neostáva než sa čudovať, prečo ho už asi Léo nepočúva. Je snáď omámený krásou hôr natoľko, že všetky slová sú zbytočné? Ide snáď o úmysel? Vníma to autor inak, ako to z textu vyznieva? To krédo zasa nebolo tak dlhé, aby mu Léo nedokázal venovať pár sekúnd.
V inom momente sa niečo podobné stane aj s Munierom. Už Tessona nepočúva, už mu neodpovie, inokedy jeho myšlienky dokonca pozmeňuje. Na jednu stranu to môže pôsobiť otvorene – podnecuje to diskusiu – no napriek tomu sa nemôžem zbaviť dojmu, že z textu ide istá kontraproduktívnosť vlastného rozprávania. Je tam jednoducho tá mierna otrávenosť, že Tesson nám už zasa „zopakuje svoje krédo.“
Snežná leopardica nie je dlhá kniha. Čo je vzhľadom na jej obsah len dobre.
Podobné poetické diela s množstvom filozofického obsahu, ktorý má možnosť zasiahnuť človeka na tom správnom mieste a prinútiť ho inak zmýšľať, sú väčšinou kratšieho charakteru. Zato ide často o vzácne knihy. Človek sa má možnosť k týmto knihám opakovane vracať. Môže si nájsť svoju obľúbenú pasáž, môže si ju pripomenúť, môže sa ňou nechať inšpirovať, vstrebávať ju do pamäti, osvojovať si jej poetické chvíľky do srdca. Pretože Snežná lepardica obsahuje tieto momenty. A ja verím, že ak čitateľ pri listovaní knihou používa farebné záložky zvýrazňujúce jeho obľúbené pasáže, na Snežnú leopardicu ich bude „pár“ potrebovať.
- Originálny názov: La panthere des neiges
- Autor: Sylvain Tesson
- Počet strán: 156
- Vydavateľstvo: Tatran, 2020
- Preklad: Lucia Švecová
