Peniaze nerobia dobrý film. A nerobia ani dobrý seriál. Vie to Filip Renč, vie to Milan Cieslar a dnes to už vie aj Peter Bebjak. Prvý diel nového seriálu Slovania máme za sebou a čo možno z neho vyčítať? Najmä to, že netreba dúfať v lepšie zajtrajšky. Môže to znieť pesimisticky, no väčšinou platí, že dobrý film alebo seriál poznáte už po prvých pár minútach. Možno to vyznie zjednodušene a povrchne, no ani dej, ani scenár, ani obsah, nič z tohto vo finále nepredpovedá a nezaručuje kvalitné dielo, tak výrazne, ako to robí práve štýl. Štýl, úprimný a zručný, alebo inak povedané, forma, filmárske remeslo, vízia, nech to nazveme akokoľvek, Slovania ho nemajú. Naopak, Slovania spadajú do bebjakovských odvarov niečoho, čo by možno vo svojich dielach režisér rád videl, no čo sa mu opakovane nedarí pretaviť do autentickej podoby.
Najväčším problémom seriálu Slovania je problém spoločný pre väčšinu súčasnej československej audiovizuálnej tvorby.
Slovania majú šťastie, že nie sú sitcom, ani telenovela, ktorá sa oficiálne nazýva seriálom. Slovania majú slušnú výpravu, slušné kostýmy a masky, jednoducho slušne reprezentujú dobu, ktorú chcú reprezentovať. Avšak z filmárskeho hľadiska sú jednoducho neukotvení. Ani jedna scéna nie je dramaticky vystavaná. Ani jedna scéna neobsahuje rytmus strihu a kamery, aby nás dokázala vtiahnuť a zaujať. Tieto prvky veľmi rušivo podkopávajú režisérove vlastné snahy viesť hercov a vybudovať akýsi vierohodný konflikt. A keď sa niečo podobné konfliktu zrazu začne odohrávať, kvôli tragickému strihu a rytmike, ostávame len s akousi informáciou, čo sa okolo nás deje, no po rozprávačskej stránke, po stránke dramatickej, ostáva výsledný produkt nezaujímavý.
Vražda dokáže mať silný dramatický náboj. Stačí si prečítať Macbetha, alebo si pozrieť Kurzelovu adaptáciu z roku 2015, a človek okamžite pochopí, kam až sa môže výborne vystavaný príbeh o zrade a zákernej vražde posunúť. V prípade Slovanov však ide o povrchný čin bez kontextu, bez hĺbky a najhoršie zo všetkého, bez emócií. A týmto spôsobom funguje celý prvý diel. Niečo sa deje, no vyzerá to ako snaha kopírovať niečo, čo už sme niekde videli a teraz si to niečo skúsime nakrútiť v našich „skromných podmienkach.“ A pritom skromnosť nie je problém. Problém je večná hra na niečo, čo nemožno nahradiť, bez toho aby to pôsobilo ako použité vrecko z čaju.
Jediný svetlý bod prichádza v momente, keď sa konečne rozohrá aspoň trochu zaujímavá scéna o budúcnosti nasledovníka.
Je to konečne aspoň náznak niečoho hlbšieho, niečoho uzavretejšieho a kompletnejšieho, bez rozdielu, že strih ani kamera nespolupracujú s tým, čo je hovorené. Ako si dokážeme vychutnať skutočné emócie vo vyhrotených situáciách, keď strihač Marek Kráľovský pracuje, akoby bez akéhokoľvek plánu a bez podmienenosti vyvíjajúcich sa vzťahom medzi postavami? Pritom je to zvláštne, pretože nielen on, ale aj Martin Žiaran za kamerou, sú obaja skúsení tvorcovia a medzi ich prácu sa radí aj pár kvalitných diel. Možno je to naozaj tak, ako hovoril Hitchcock a nie je to ani tak forma, ako skôr vina scenára? Ten je totiž tradične lenivý, frázovitý a neuveriteľne plytký. Štúdiový zvuk mu navyše vôbec nepomáha a jeho povrchné dialógy posúva na hranicu teatrálnosti.
Slovania nepredpovedajú nič sľubné ani nie tak z dôvodu slabého scenára, ako skôr z dôvodu vizuálnej neatraktívnosti. Ale ktovie. Bolo by azda prchké celý seriál ihneď odsúdiť k zániku na základe jednej epizódy. Avšak toto dielo až príliš veľa pripomína historické nepodarky Jánošíkov a Bátoričiek, než aby sme dokázali dúfať v niečo revolučné. Seriálovú revolúciu nehľadajte vo výpravnom historickom seriáli, ktorý chce kráčať po vzore slávnych amerických produkcií. Naopak. Nájdeme ju medzi nezávislými tvorcami. Nájdeme ju v niečom autentickom a pravdivom. Nájdeme ju vo filmovom svete tvorcov, akými sú Ján Prušinovský, Petr Zelenka alebo Olmo Omerzu.
