★ ★ ☆ ☆ ☆
Po skvelých filmoch ako boli Hunt for the Wilderpeople (2016) a Thor: Ragnarok (2017), prichádza režisér Taika Waititi s filmovou adaptáciou knihy Christine Leunensovej, Nebo v klietke (orig. Caging Skies). Králiček Jojo je vedome infantilná komédia z konca druhej svetovej vojny, ktorej najväčší problém ostáva zakorenený v únavnej absurdite bez vyvrcholenia. Waititiho satira má skvelý rozjazd pripomínajúci hravý úvod filmu Moonrise Kingdom (2012) Wesa Andersona. Je to svieže, je to hravé, zábavné aj chytré. Nasledujúce kroky Waititiho filmu však začnú celkom nepochopiteľne prešľapovať na mieste. Respektíve vedú do stiesneného sveta opakujúcej sa grotesky, ktorá pomaly, ale isto prekračuje únosnú hranicu absurdnosti.
Navyše, prehliadnuc opakujúcu sa zápletku o ukrývaní žida pred nacistami, Králiček Jojo neponúka nič výraznejšie.
A to ani po obsahovej, ani po filmárskej stránke. Čo je však ešte horšie, film o nenávisti len hovorí. Nedokáže ju ani efektívne ukázať, a už vôbec ju nedokáže divákovi emocionálne predať. A to sa nachádzame vo vyvrcholení jedného z najhrôzostrašnejších období ľudských dejín.
Hlavným hrdinom príbehu je desať ročný chlapec Jojo (Roman Griffin Davis). Jojo je oddaný nacista, ktorý sa po krvavej nehode na výcviku Hitlerjugend ocitá zavretý doma. Jeho zanietená mama Rosie (Scarlett Johansson) nešťastného chlapca stavia naspäť na nohy. Scéna, pri ktorej sa chystajú vyjsť z domu je dojemne povzbudivá. Mama mu v typicky hravom prevedení hovorí, že ho vonku čaká veľké dobrodružstvo. A bude to nebezpečné. Extrémne nebezpečné. Škoda, že v skutočnosti dosť preháňa. Jojo začne pracovať pre kapitána Klenzendorfa (Sam Rockwell). Veci sa menia, až keď Jojo vo svojom dome náhodou objaví ukrytú židovku Elsu (Thomasin McKenzie).
Prekvapivo a nečakane, Elsa začne držať malého oddaného nacistu v šachu. Ich prvotný konflikt bohužiaľ okamžite rozozvučí poplašné zvony divákovho sústredenia. Táto detská hra sa zdanlivo nechce upokojiť. A keď prichádza na scénu imaginárny Hitler (Taika Waititi), aby prišiel s vynaliezavým riešením, skončí sa to večerou jednorožca a šialeným skokom z okna. Možno to znelo dobre na papieri, no vo filme to veľmi nefunguje.
Navyše, od tohto momentu stráca postava Hitlera v príbehu akúkoľvek nosnosť. Vzťah medzi chlapcom a jeho imaginárnym vodcom nikam špeciálne nevedie. Dokonca sa nedá povedať, že by bol vzťah medzi ním a Elsou v niečom iný.
Svojím tematickým zameraním pripomína film Plechový bubienok, s tým rozdielom, že Plechový bubienok si dokázal zachovať akýsi závan reality.
Naopak Králiček Jojo je síce milená, no stále únavná a infantilná hra, ktorá zabúda na to, že vonku prebieha vojnový konflikt. A aj napriek tomu, že sa občas a veľmi potrebne vrátime nohami naspäť na zem, je toho žalostne málo. Nenávisť tu ostáva výhradne uzavretá v Jojovom zošite, kam si chlapec kreslí vymyslené židovské príšery a bláznivé zápisky. Tento vtip aj jeho myšlienka dehumanizácie človeka bol trpko zábavný, keď ho v úvode predstavovala deťom aj nám, Fraulein Rahmová (Rebel Wilson). Bohužiaľ, podobne ako aj iné veci, sa aj tento efekt opakuje stále dokola. Je to podobné ako úvodný vtip s opakujúcou sa absurditou hajlovania.
Čo ma osobne prekvapilo najviac bola skutočnosť, že s príchodom gestapa do Jojovho domu som sa o Elsu ani trocha nebál. Nebolo prečo. Ich vzťah nemá žiadnu výraznejšiu scénu, pretože je všetko opäť raz „komicky“ vyhodené „von z okna.“ Jediný náznak emócie nesie aspoň trocha inovatívnejšie znázornená scéna, ktorá len bohužiaľ potvrdzuje pravidlo. Prichádza síce zásadne neskoro, prichádza nečakane odnikiaľ, a síce prekvapí, rýchlo zapadá do únavného balastu. Záver filmu nám aspoň prinesie mileného Yorkiho (Archie Yates), chlapca, ktorý akoby z oka vypadol malému Jordanovi z pixarovky Hore (2009).
Králiček Jojo je bohužiaľ menej satira o nenávisti a viac uletená detská hra. Myšlienky sa bohužiaľ vytrácajú alebo lepšie povedané, nedarí sa ich uchopiť. Záverečný citát básnika Rilkeho, ktorý nás vyprevádza von z kina, má toho oveľa viac čo povedať, než celá dĺžka tohto nepodarku.
