Keď Stephen Fry napísal knihu Mýty, vyhol sa najznámejším hrdinským príbehom gréckej mytológie. Sám autor otvorene priznal, že ak by tak urobil, muselo by ísť o oveľa hrubšiu knihu. Našťastie, Fry neostal len pri tomto krátkom zdôvodnení a namiesto toho napísal pokračovanie s názvom Hrdinovia. Nielenže tak napravil hriešne opomenutie príbehov, bez ktorých by grécka mytológia nikdy nebola úplne kompletná, ale navyše veľmi elegantne a prehľadne rozdelil tento mytologický svet do dvoch pôvabných celkov.
Hrdinovia pokračujú v podobnom štýle ako predchádzajúce Mýty.
To znamená, že príbehy sú rozprávané veľmi detailne, interpretačne a s dôrazom na opisy charakterov, ktoré vychádzajú z autorovho precízneho výskumu. Hrdinovia sú rozdelení do samostatných kapitol. Spomenúť môžeme napríklad typických rekov, ako bol napríklad Herakles (v súčasnosti sa vraj jeho podoba mena ustálila na oslovení Herakles, než Herkules. No čuduj sa svete.), Perseus alebo Iáson. Do tejto spoločnosti sa dostáva aj jedna neohrozená žena, Atalanta. Okrem nich si Fry vyberá aj tých menej hrdinských, no stále veľmi slávnych. Medzi nich môžeme zaradiť postavy ako Orfeus alebo Oidipus.
Zo všetkého najskôr by sme mohli začať tým frustrujúcim, lež pomerne nevyhnutným a možno až encyklopedickým. Stephen Fry sa veľmi rád ponára do chaotických pavučín rodokmeňov a spletitých rodinných zväzkov. Jeho príbehy tak často začínajú ako stostranový manuál k tej najzložitejšej stolovej hre, do akej sa prvýkrát púšťate. Ak by sme použili doslovný preklad anglického výrazu, človeka to trochu vypne. Alebo inak povedané, hodí ho to do rozbúreného mora z listov starogréckeho kalendára. Čitateľ, buď dáva veľmi dobrý pozor a naučí sa v tom plávať, alebo to jednoducho šmahom zhrnie stranou, a bez okolkov sa vydá príbehom naproti. Pri vetách ako, „nebudem zachádzať do detailov“, potom človeka len zmáhajú nočné mory nad predstavami, aké detaily má Fry ešte na mysli.
Na druhú stranu je vcelku pochopiteľné, prečo Fry začína ako začína. Chce nám sprostredkovať príbeh od začiatku až do konca.
V knihe panuje istá osobná fascinácia autora nad mytologickými odkazmi a spojivami. Fry nám chce skrátka predstaviť celý obraz so všetkým, čo k nemu patrí. A to nemožno, než pochváliť. Navyše, ak to človek bude potrebovať, Hrdinovia týmto spôsobom skvele poslúžia pri encyklopedickom vyhľadávaní istých rodinných zväzkov a rodokmeňov. Podobné pasáže plné odkazov na celú škálu iných slávnych príbehov, nie sú ďaleko od predstáv, ako Fry, usadený za svojím pracovným stolom, s vášňou píše dielo venované antickým hrdinom, a nad hlavou sa mu na absurdne obrovskej nástenke vyníma ten najkošatejší dub plný mien, bohov, polobohov, rodičov a súrodencov, aký si len dokážeme predstaviť.
Keď si autor splní svoju povinnosť zoznámiť nás so všetkými rodinnými vzťahmi, ponorí sa do samotného príbehu. A jeho prednes je veru nadmieru živý, hĺbavý a detailný. Jeho mytologické postavy dýchajú vlastným životom a dokážu si nás podmaniť so všetkými svojim prednosťami aj zlozvykmi. Okrem toho, že Herakles je typický silák, je to aj psychicky labilný nervák, čo sa mu vypomstí tým najhorším možným spôsobom. Bellerofontes je naopak rozmaznaný frajer, ktorý doplatí na vlastné prehnané sebavedomie.
Inokedy nám autor knihy vykreslí nejakú známu udalosť z gréckych dejín, a to v takej podobe, ako sme ju ešte nikdy predtým nepočuli.
Za spomenutie rozhodne stojí napríklad scéna, ako Orfeus svojou hudbou rozcíti celé podsvetie. Je to nesmierne vtipná scéna, hravá, britská, až by sme mohli povedať, takmer potterovská. Jeho prievozník Cháron v mnohom pripomína školníka Filcha. Fryov britský humor, tradične zachádza až do monty-pythonovského teritória. Rozpoznateľné to je najmä pri scénach s Perseom a hádajúcimi sa stromami, ktoré sa nevedia zhodnúť na najlepšej trase do Kistény. Alebo potom pri scéne, kedy sa roztržití poslovia snažia kráľovi Peliasovi zmätene opísať Iásona.
Niektoré príbehy navyše zachádzajú až za hranicu svojej fikcie. Autor má pri písaní voľné ruky. Často nás preto dodatkami alebo poznámkami oboznámi s mnohými zaujímavými odchýlkami alebo historickými skutočnosťami. Niekedy dokonca jeho príbehy naberú až esejistický tón, keď rozpráva o gréckej tragédii ako takej. Spomína to napríklad v prípade Médeii, ktorej príbeh v rámci Iásona je mimochodom jeden z vrcholných momentov knihy, alebo potom u dramatického príbehu s Oidipusom.
Kniha Hrdinovia občas stráca jasnosť v rôznych interpretáciách, dodatkoch a odchýlkach, ktorými sa Fry snaží vysvetliť možno viac než je treba.
Vo finále mu to ale nebráni, aby nám veľmi dôkladne, inteligentne a zábavne priblížil tie najslávnejšie príbehy vôbec. Pozitívnou stránkou tohto štýlu bohatých výkladov je naopak podnecujúca hra so zdrojovými materiálmi. Človeka to jednoducho zaujíma z toho vedeckého, akademického smeru. A to, že autora tento mýtický svet na tejto intelektuálnejšej úrovni viac než baví, ani netreba spomínať.
Ako to už s gréckymi mytológiami býva, ich knižná podoba obsahuje niečo univerzálne hodnotné a kultúrne. Ich razantný vplyv na západnú civilizáciu je nespochybniteľný a aj z tohto dôvodu môžeme s ľahkým svedomím povedať, že Stephen Fry nemohol minúť, keď sa rozhodol pre túto tematiku. Podobne ako Mýty, aj Hrdinovia tak ponúkajú súčasnému čitateľovi niečo trvácne a veľmi hodnotné.
Knihu Hrdinovia vydáva vydavateľstvo Tatran.
Originálny názov: Heroes
Autor: Stephen Fry
Počet strán: 372
Vydavateľstvo: Tatran, 2021
Preklad: Klaudia Feketeová a Jozef Ferencz
