★ ★ ★ ☆ ☆
Tvorcovia Sherlocka, Steven Moffat a Mark Gatiss si zobrali za cieľ adaptovať jednu z najslávnejších postav populárnej kultúry. Po desiatkach filmov by si človek povedal, že táto úloha nebude vôbec ľahká. Azda najznámejšia Coppolova adaptácia z roku 1992 urobila slávnemu románu Brama Stokera zaslúženú poctu. A nedá sa povedať, že by potrebovala rozširovať, či nebodaj zlepšovať. Moffat a Gatiss však prichádzajú s vlastnou víziou. Alebo lepšie povedané, prichádzajú s niekoľkými víziami naraz. Ich Drákula rozdelený do troch epizód totiž nemôže byť vo svojich tretinách od seba viac odlišný. To čo sa začína ako vydarený a veľmi zábavný úvod do známeho príbehu ozvláštneného netypickými, zato však vítanými zmenami, končí tragickým finále doslova utrhnutým z reťaze.
Drákula sa začína tradične, takmer podľa originálneho textu. Úvod je prekvapivo silný a dokonca pochováva všetky obavy o zbytočnosti Drákulu opäť adaptovať. Je to nostalgický výlet do známej atmosféry príchodu Jonathana Harkera do tajuplného hradu grófa Drákulu. A tento obraz azda nikdy neomrzí. Divákovo srdce plesá nadšením a aj napriek netypickému rozhovoru v kláštore, ktorý nám nebezpečnú návštevu hradu sprostredkováva, stále ide o príjemné sledovanie. Dokonca aj nasledujúce zmeny v príbehu sú nielen ospravedlniteľné, ale dokonca zábavné a strašidelné. Je to iné, možno trocha odvážne, no stále v rámci akéhosi vzorca. A ten funguje výborne. Bohužiaľ, prvá vydarená epizóda končí, a s ňou končí aj nádej, že tvorcovia budú v tomto štýle pokračovať aj naďalej.
Drákula trpí závratným množstvom nápadov. Veľa z nich je pritom absolútne unáhlených, bezpredmetných, dokonca úplne katastrofických.
Zo seriálu doslova kričia ambície tvorcov, ktorí sa silou mocou snažia byť sherlockovsky chytrí a prekvapiví. Zvraty, ktoré sa tu nachádzajú by som ľahko prirovnal ku zvratom, ktoré tvorcovia iných seriálov často zúfalo využívajú pokojne až v 5. sérii. Je to presne vtedy, keď už tvorcovia varia z vody a snažia sa diváka stále niečím zaujať. Moffat a Gatiss však v tomto prípade preskakujú celé série a s predstihom nás zahlcujú hlúpymi rozhodnutiami.
Dokonca sa im darí úplne pochovať aj postavu samotného Drákulu. Stačia len dve epizódy, aby sa jeho charakter divákovi rozsypal ako popol medzi prstami. V prvej epizóde je to zábavný psycho maniak, čo je samo o sebe celkom odvážna zmena oproti Oldmanovmu Drákulovi. Ale aj táto moderná sviežosť funguje napokon výborne. Zásluhu na tom má isto aj výborný Claes Bang, ktorý Drákulu stvárňuje s cynickou pompéznosťou sériového vraha. Bohužiaľ, vo finále po zmene prostredia, ktoré tu nebudem prezrádzať, sa z Drákulu stáva komický hosť nudného večierka. Obdivuje triviálnosti, všetkému sa čuduje a divákovi ironicky pije krv. A to je večná škoda, pretože ten potenciál, ktorý prvá epizóda rozhorela, veľmi rýchlo vyhasla.
Ak by si seriál zachoval atribúty prvej epizódy, respektíve prvej tretiny celého seriálu, išlo by dozaista o veľmi kvalitnú adaptáciu, ktorá by každého skeptika rýchlo umlčala.
Bohužiaľ, do neba volajúcimi ambíciami byť zbytočne vynaliezavý, moderný a prekvapujúci, sa seriál končí viac než chaoticky. Snahy vysvetľovať prečo sa upír bojí krížov, prečo sa bojí slnečného svetla, či akákoľvek snaha poukazovať na zaužívané legendy a povery ohľadom upírov, končí vo finále tragicky. Posledná časť nielenže dopadá na nelogickosť a doslova hlúposť rôznych zvratov, konaní a javov, ale dokonca búra všetky zaužívané vzorce tým najhorším možným spôsobom. Úplne finále v divákovi potom zanechá len veľmi oprávnenú zlosť nad snahou nemiestne filozofovať. Navyše doslova vymazáva všetko skvelé, čo tomuto nešťastiu predchádzalo. Atmosféra tradičného Drákulu ide hore komínom. A moderná snaha vytvoriť niečo nové a iné, tragicky stroskotáva.
