★ ★ ★ ☆ ☆
Po tom, čo filmový režisér Scott Derrickson nakrútil v roku 2012 jeden z najlepších hororov 21. storočia s názvom Sinister, je pochopiteľné, že jeho nový horor/triler Čierny telefón (The Black Phone) bude vzbudzovať pozornosť. Najmä aj z toho dôvodu, že Derrickson opäť raz spája sily s hercom Ethanom Hawkom. Ten si v tomto prípade vymenil úlohy a zhostil sa hlavného antagonistu v mrazivom príbehu o únoscovi žiakov základnej školy. Čierny telefón nie je úplne kategorizovaný horor. Strachu a hrôzy je menej, než by sme čakali, alebo chceli. Zato pútavosti a napínavosti má film dostatok na to, aby nás dokázal úprimne zaujať a najmä pobaviť. Otázne ostáva, či dokážeme filmu odpustiť hriešne slabé finále bez vyvrcholenia, ktoré hraničí až s komickou a šablónovitou nedôveryhodnosťou.
Čierny telefón je adaptáciou poviedky známeho spisovateľa, Joe Hilla.
Ocitáme sa v neskorých 70. rokoch, na predmestí amerického Denveru, kde vyčíňa tajomný únosca malých chlapcov, známy pod prezývkou The Grabber (Ethan Hawke). Po sérii únosov sa jedným z obetí stáva aj náš hlavný hrdina Finney (Mason Thames). Chlapec žije so svojim alkoholickým a tyranským otcom (Jeremy Davies) a mladšou sestrou Gwen (Madeleine McGraw). Po tom, čo sa Finney ocitá uväznený vo zvukotesnej pivnici, nachádza na stene záhadný čierny telefón. V nadprirodzenom slede udalostí sa vďaka linke zo záhrobia musí chlapec postarať, aby neskončil ako jeho nešťastní rovesníci.
Film má od samého začiatku našliapnuté k pútavému sledovaniu. Postava tajomného únoscu, brázdiaceho ulice v čiernej dodávke, akoby stelesňovala všetko, čoho sa žiaci na základnej škole obávajú. Čiernej dodávky a šikany zo strany spolužiakov. Navyše tu máme ešte veľmi nepredvídateľného otca, holdujúcemu vodke za 8 dolárov, ktorý dokáže nariekať ako zbitý pes, keď mu ju jeho vlastná dcéra naschvál rozbije v návale zlosti. Gwen si to neskôr zlizne. A je to nepekný obraz, ktorý nám v budúcnosti utkvie v pamäti natoľko, že ho budeme filmárom neskôr zaslúžene vyčítať. Ale vyčítať vo finále môžeme kompletne celú postavu, zle uchopeného, aj stvárneného otca našich dvoch hlavných hrdinov.
Umelé pospájanie voľných koncov robí šarapatu.
Naopak, postava hlavného antagonistu v podaní Hawka by si zaslúžila oveľa väčší priestor. Tým, že spoznávame rôzne stránky jeho osobnosti, čo sa odzrkadľuje na podobe jeho meniacej sa masky, chceme vedieť, a najmä vidieť, oveľa viac. Čierny telefón má pár skvelých scén. Ale len ťažko by sme ich mohli vynaliezavosťou a napínavosťou prirovnať k takým titulom, ako je napríklad Muž v temnote (Don’t Breathe, 2016). Derrickson naopak vsádza na nadprirodzeno, čo robí dobre. Efektne prepája dva opačné svety, čo je najmä zo začiatku mrazivým svedectvom niečoho netypického. Nadprirodzeno tu však funguje na viacerých úrovniach. A funguje takpovediac, akoby nič. Naši hlavní hrdinovia majú s nadprirodzenom svoje skúsenosti a len tak niečo ich neprekvapí.
Bohužiaľ, divák už nie je úplne zvyknutý, že by sa mu všetko prinieslo bez rozmyslu na podnose. Nech už je to istý druh snového veštectva, prízraky zo záhrobia alebo osudová prozreteľnosť. Najmä v tomto poslednom prípade ide o závan umelého pospájania voľných koncov, aby sme získali ako tak ucelený obraz. Ale (ne)funguje to podobne, ako to (ne)fungovalo u Shyamalanovho filmu Znamenia (Signs, 2002). A toto prirovnanie je na mieste, a je to prirovnanie v tom horšom slova zmysle. Všetko jednoducho vedie do jedného spoločného bodu. Ponaučenie je jasné. Ale jeho cesta k nemu je vyskladaná ako z rozprávky. A človek by naopak čakal skôr ten horor. Je to mierne trpké precitnutie, uponáhľané (trochu deus ex machina). Pretože Čierny telefón je nesmierne zábavný film, ktorý plynie ako voda. Pričom hlavnú zásluhu na tom má prevažne antagonista v podaní Ethana Hawka.
