Francúzska kinematografia má vo filmovom svete nezameniteľné renomé. Ak by sa na konci 19. storočia vynálezcovia medzi Amerikou a Európou navzájom tak veľmi neovplyvňovali, dalo by sa s rezervou tvrdiť, že film vznikol práve vo Francúzsku. Táto krajina nám totiž dala bratov Lumiérovcov, ktorí ako prvý na svete zostrojili na motívy Edisonovho Kinetoskopu, zariadenie, ktoré slúžilo ako kamera, projektor aj tlačiareň v jednom. Dali mu názov Cinématographe, čím položili základný názov pre kinematografiu ako ju poznáme dnes. Navyše tým taktiež otvorili dvere tichému filmu.
Ich krátky film, ktorí premietali 22. marca 1895 z názvom La Sortie des ouvriers de l´usine Lumiére (Robotníci odchádzajú z továrne Lumiérovcov) je mnohými filmovými historikmi považovaní za prvý krátky film na svete. Pozrime sa však na ďalšie významné diela francúzskej kinematografie, ktoré by vám určite nemali utiecť.
Cesta na Mesiac / Le Voyage dans la lune (1902)
Profesionálny kúzelník, Georges Meliés, bol priam uchvátený, keď v roku 1895 uvidel prvé filmy Lumiérovcov. O rok neskôr sa neúspešne pokúsil kúpiť ich Cinématographe, pretože v ňom videl úžasný potenciál. Napokon si však musel poradiť inak. Opatril si vlastné zariadenie, ktoré si šikovne prerobil, aby fungovalo ako zázračný Cinématographe. Od tej chvíle začal Meliés tvoriť jeden film za druhým. Cesta na Mesiac je jeho najznámejšie a najvýznamnejšie dielo, ktoré malo výrazný dopad na budúcnosť hraného filmu. Ide o adaptáciu slávneho románu Julesa Verna. Film je poskladaný z tridsiatich scén a rozpráva jednoduchý príbeh o vedeckej expedícii na mesiac, kde dobrodruhovia narazia na Kráľa Mesiaca a jeho armádu.
Utrpenie panny Orleánskej / La Passion de Jeanne d’Arc (1928)
Utrpenie panny Orleánskej je považované za majstrovské dielo tichej éry filmu. Dánsky režisér Carl Theodor Dreyer chcel film pôvodne nakrúcať so zvukom, avšak nemal potrebné technické vybavenie. Aj z tohto dôvodu môžeme stále hovoriť o jednom z najvýraznejších výtvorov tichého filmu. Utrpenie panny Orleánskej rozpráva skutočný príbeh o posledných momentoch Jany z Arku. Dreyer vychádzal zo skutočných súdnych záznamov a sústreďuje sa výhradne na emócie hlavnej predstaviteľky (Maria Falconetti). Aj z tohto dôvodu sa Dreyer zameriava prevažne na detaily, keď Janu dáva do transcendentálneho miesta s bielym pozadím, a aj týmto efektom nám približuje jej psychologické utrpenie.
Veľká ilúzia / La grande illusion (1937)
Filmový režisér Jean Renoir, syn slávneho impresionistického maliara, bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov poetického realizmu. Veľká ilúzia je potom považovaná za jeho majstrovské dielo. Film je zasadený do centra prvej svetovej vojny a sleduje osudy troch francúzskych letcov, ktorých zostrelia za nepriateľskou líniou. V hlavnej úlohe sa predstavuje legendárny Jean Gabin alebo Erich von Stroheim.
Pravidlá hry / La Règle du Jeu (1939)
Ďalší francúzsky film z dielne Jeana Renoira rozpráva o sociálnom a kultúrnom úpadku spoločnosti v období prebúdzajúcej sa druhej svetovej vojny. Renoir kritizuje povrchné maniere dekadentnej spoločnosti a zameriava sa na rúcajúce sa hodnoty európskej civilizácie. Podobne ako vo filme Veľká ilúzia sa aj v tomto prípade Renoir zameriava na hraničný stav absolútneho kolapsu spoločnosti.
Denník vidieckeho farára / Journal d’un curé de campagne (1951)
Režisér Robert Bresson adaptoval knihu Georgesa Bernanosa do základného kameňa francúzskeho psychologického realizmu. Na rozdiel od ostatnej francúzskej kinematografie, ktorá sa po druhej svetovej vojne sústredila vo veľkej miere na literárne historické adaptácie, posúvajúce film viac ku kritizovanej teatrálnosti, Bresson sa naďalej držal kvalitného filmárskeho remesla. Jeho Denník vidieckeho farára mal nespochybniteľný vplyv pre vyrastajúcu Francúzsku novú vlnu a stal sa pre ich predstaviteľov kultovým príkladom kvalitnej francúzskej kinematografie.
Prázdniny pána Hulota / Les vacances de Monsieur Hulot (1953)
Komik Jacques Tati vytvoril vo svojom najznámejšom diele Prázdniny pána Hulota, ikonickú postavičku nezvyčajného Francúza. Pán Hulot si ide užiť prázdniny do prímorského rezortu v Bretónsku, len aby sa stal súčasťou komicky vynaliezavých situácií, ktoré náš hlavný hrdina nemá možnosť nijako ovplyvniť. Komédia je poskladaná ako kaleidoskop rôznych gagov, ktorých tvorcami sú samotní dovolenkári. Tati si všíma ľudských archetypov a z nich potom čerpá vtipné situácie a okolnosti, ktoré sú nielen trefné, ale aj zábavne pravdivé.
Mzda strachu / Le Salaire de la peur (1953)
Režisér Henri-Georgers Clouzot nakrútil veľa výborných filmov a jedným z ich je aj dráma Mzda strachu. Príbeh je o skupine mužov, ktorý sa za vidinou zisku rozhodnú prepraviť nebezpečnú zásielku. Zúfalstvo strieda chamtivosť, keď sa muži rozhodnú vydať na 500 kilometrov dlhú trasu, po ktorej musia pre ropnú spoločnosť previesť nebezpečný nitroglycerín. Francúzsky film je adaptáciou knihy Georges Arnauda a v roku 1977 nakrútil režisér William Friedkin jeho remake.
Diabolské ženy / Les Diaboliques (1955)
Druhý z významných filmov režiséra Clouzota má veľa podobného s klasikami Alfreda Hitchocka. Ocitáme sa vo víre hrôzostrašného vražedného plánu uprostred internátnej školy, ktorého obeťou má byť jej riaditeľ. Jeho manželka a milenka prebývajú spoločne pod jednou strechou školy, len aby ich kruté zaobchádzanie priviedlo až ku krajnému riešeniu. Väčšina z nás asi dobre pozná remake z roku 1996 so Sharon Stone a Isabelle Adjani v hlavných úlohách.
Nikto ma nemá rád / Les quatre cents coups (1959)
Jeden zo základných filmov Francúzskej novej vlny a prvý, a azda aj najslávnejší film režiséra Francoisa Truffauta. Nikto ma nemá rád rozpráva o problémovom dospievaní mladého Antoinea (Jean-Pierre Léaud) v srdci Paríža. Poukazuje na jeho komplikovaný vzťah s rodičmi a najmä potom s jeho matkou. Truffaut sa filmom ihneď preslávil. Na festivale v Cannes získal cenu za najlepšiu réžiu a v Amerike bodoval ako najlepší cudzojazyčný film za rok 1959 cenou New York Film Critics.
Na konci s dychom / À bout de souffle (1960)
Ďalší významný film Francúzskej nove vlny, teraz z dielne režiséra Jean-Luc Godarda. Na rozdiel od Truffauta sa však Godard vyberá iným, oveľa avantgardnejším smerom. Rovnako ako na príbeh sa francúzsky režisér sústreďuje aj na samotné médium kinematografie. A jeho diela tomu viditeľne napovedajú. Na konci s dychom si podmaňuje filmárske remeslo podľa svojich predstáv a rozhodne sa nedrží žiadnych pravidiel. Aj napriek tomu, že príbeh začína krádežou a vraždou, väčšinu filmu sledujeme ústrednú dvojicu v nečinnom debatovaní. Aj napriek jednoduchému príbehu má Godardova klasika skvelé tempo a okamžite si diváka podmaní. V hlavnej úlohe sa predstavuje Jean-Paul Belmondo a Jean Seberg.
Bláznivý Petríček / Pierrot le fou (1965)
Ďalšie Godardovo dielo, tradične s Belmondom a Annou Karinou v hlavných úlohách. Bláznivý Petríček ide po stopách tradičných Godardových filmov, akými sú napríklad spomínaný Na konci s dychom alebo Karabiniéri. Bláznivý Petríček síce veľmi neupúta silným príbehom, jeho forma je však oveľa dôležitejšia a oveľa pútavejšia. Vo filme je viditeľne poznať ako sa Godard hrá s filmovou teóriou a ako využíva rôzne umelecké postupy k dosiahnutiu svojich estetických zámerov. Jedným z nich je aj búranie štvrtej steny, kedy sa herci rozprávajú cez filmovú kameru priamo s divákmi. Nedajte sa však pomýliť suchými teóriami. Bláznivý Petríček má skvelé tempo a rozhodne nenudí.
Nájomník / Le locataire (1976)
Po filmoch ako Hnus (1965) a Rosemary má dieťatko (1968) je Nájomník posledným dielom takzvanej Apartmánovej trilógie Romana Polanského. Nájomník sa pohybuje niekde na pomedzí psychologickej drámy a hororu. Nájomník je z trojice filmov síce najmenej známy, jeho kvality sa však nedajú spochybňovať. Polanski aj v tomto prípade nastavuje tiesnivú atmosféru tajomného bytu. V hlavnej úlohe hrá sám režisér postavu menom Trelkovsky, ktorý sa nasťahuje do nového apartmánu v centre Paríža. Netrvá dlho a Trelkovsky sa stáva svedkom nevysvetliteľných javov, ktoré ho začínajú pomaly ťahať do sveta plného halucinácií a šialenstva.
Nikita (1990)
Akčná klasika Luca Bessona, ktorá slávnemu režisérovi vydláždila cestu do Hollywoodu a najmä potom k jeho majstrovskému Leonovi (1994). Nikita však nie je o nič horšia, než Bessonove hollywoodske začiatky. Práve naopak. Nikita stelesňuje všetko, prečo sa Besson dostal na vrchol populárnosti v oblasti akčných thrillerov. Jeho rukopis je tu vedľa Leona zo všetkých jeho filmov najsilnejší. Pygmalionský príbeh sleduje mladú ženu menom Nikita, ktorá sa mení z rozrušenej punkerky a násilnej feťačky na elegantnú dámu, ktorá je ironicky zároveň aj profesionálnym zabijakom.
Nenávisť / La Haine (1995)
Kontroverzná dráma sa sústreďuje na násilnú povahu mladých Francúzov žijúcich na predmestí Paríža. Hlavné postavy sú traja kamaráti rozdielnych národností. Vincent Cassel hrá Vinza, skinheada židovského pôvodu. Saïd je Arab a Hubert je černošský boxer. Príbeh sa odohráva v priebehu 24 hodín, deň po tom, čo sa v ich bydlisku odohrá protest, násilne potlačený políciou. Pri proteste je vážne zranený štvrtý kamarát, Abdel, ktorého jeden z policajtov vážne zbije. Pri potýčke však jeden z policajtov náhodne stratí svoju služobnú zbraň. Tú nájde Vinz, ktorý sa zaprisahá, že ak Abdel v nemocnici zomrie, pomstí sa.
Amélia z Montmartru / Le fabuleux destin d’Amélie Poulain (2001)
Režisér Mathieu Kassovitz, ktorý nakrútil Nenávisť je zároveň aj populárnym hercom, a je to práve v Amélii z Montmartru, kde si zahral po boku Audrey Tautou. Režisér Amélie, Jean-Pierre Jeunet, sa vyznačuje hravým štýlom zasahujúcim až do teritória magického realizmu a v Amélii sa jeho rukopis prejavuje v plnej sile.
Skafander a motýľ / Le Scaphandre et le papillon (2007)
Krehká a emotívna dráma vychádza z knihy Jean-Dominique Baubyho, ktorý ostal po náhlej porážke pripútaný na lôžko. Nemohol sa hýbať, ani hovoriť. Jediné, čo mu ostalo bol zrak a sluch. Jean-Dominique sa preto rozhodol napísať o svojom osude knihu, a to len vďaka mrkaniu ľavého viečka, ktorým podľa abecedného poradia písmen diktoval svoj príbeh. Poetický film sprevádza nádherná hudba a ťaživá melanchólia. Francúzsky film je často snímaný s pohľadu Baubyho, ktorý je práve kvôli neschopnosti pohybu a reči, metaforicky uzavretý do potápačského skafandra.
Prorok / Un Prophète (2009)
Perfektný thriller z väzenského prostredia je dozaista jeden z najlepších filmov režiséra Jacques Audiarda. Surový a autentický príbeh sa sústreďuje na absolútnu nefunkčnosť nápravných zariadení. Podobne ako iné gangsterky, aj Prorok sa zameriava na kriminálny rast hlavného protagonistu. Z nepodstatného kriminálnika sa vo väzení pomaly stáva dôležitý člen mafie, ktorý sa zapája do krvavého konfliktu medzi Arabmi a Korzičanmi. V úlohe hlavného anti-hrdinu Malika sa predstavil výborný a pomerne čerstvý herec Tahar Rahim. Prorok získal na festivale v Cannes cenu Grand Prix a taktiež Baftu za najlepší cudzojazyčný film.
Nedotknuteľní / Les Intouchables (2011)
Kto by nepoznal asi najpopulárnejší francúzsky film súčasnosti? Skvelá komédia má výborný scenár a dokáže zároveň rozosmiať aj rozcítiť. Čaro filmu však prebýva aj v neskonale sviežom prevedení, ktorý má na diváka priam blahodarne pozitívny účinok. Človek ani nepotrebuje extra dramatický konflikt, aby si Nedotknuteľných užil za to, čo sú. Búrajú predsudky a stavajú sa k problémom s úsmevom na perách. Navyše nám dovoľujú, aj vďaka skvelému a charizmatickému vedeniu Omara Sy, pozerať na život s príjemným nadhľadom. Jeho postava neovplyvňuje len Phillipa (François Cluzet), ktorého má na starosť. Ovplyvňuje aj nás.
Život Adéle / La Vie d’Adèle (2013)
Adaptácia grafického románu, Život Adéle je romantický film v najlepšej forme. Ukazuje lásku vo všetkých jej podobách a robí to pútavo s nevídanou silou, pravdivosťou a autenticitou. Režisér Abdellatif Kechiche nakrútil priam epické dielo, ktoré by som označil ako blockbuster európskej kinematografie. Film získal v Cannes najvýznamnejšie ocenenie festivalu, Palme d´Or. Po prvý raz si však cenu neodniesol len sám režisér, ako tomu býva zvykom. Palme d´Or získala navyše aj dvojica hlavných protagonistiek, Léa Seydoux a Adèle Exarchopoulos.
