V nedávnom článku sa Harry Windsor z denníka The Guardian viacmenej obul do novej vojnovej drámy Sama Mendesa, 1917. Ako hlavný predmet jeho frustrácie bolo opomenutie, alebo lepšie povedané, nedostatočné odsúdenie neoriginálneho konceptu, akým sa 1917 pýši. Je dobre známe, že filmoví kritici si zo spomínaného denníka viac než posvietili na Jokera, ktorý bol podľa ich úsudku len výsledkom obyčajnej kópie vydarenejších filmov Martina Scorseseho. Naproti tomu, 1917 si dokázal udržať odstup z ich kritického dosahu. A aj preto sa to Windsor pokúsil zmeniť, keď poukázal ako veľmi sa Mendesova vojnová dráma inšpiruje austrálskym filmom Petera Weira, Gallipoli (1981). Pravda je však taká, že ak by sme Gallipoli brali ako originálny text, ktorý 1917 obyčajne kopíruje, potom je vo filmovom svete veľmi málo originálnych titulov.
Samozrejme, to môže byť vzhľadom k dnešnej originalite na filmovom plátne viac než pravda. Veď ako povedal sám americký básnik, T.S. Eliot, „Dobrý umelec si vypožičiava, výborný umelec kradne.“ Radšej som sa však išiel sám presvedčiť, ako veľmi Sam Mendes údajne „kradne“. Film 1917 je známy najmä tým, že je nakrútený akože na jeden záber. Mimochodom, ak by sme sa pozerali len na štýl jedno-záberovej formy, taktiež môžeme ľahko tvrdiť, že Mendes ho „vykradol“ z filmu Ruská archa (Russkij Kovčeg, 2002). Čo ja osobne v otázke originality, určite netvrdím. Radšej by som sa preto viac držal Windsorovho tvrdenia, ktoré je skôr založené na obsahovej stránke.
Základná premisa filmu 1917 spočíva v tom, že dvaja vojaci sú vyslaní utekať s časom, z bodu A do bodu B, aby zabránili dopredu prehranému útoku anglických vojakov na nemecké pozície. Naopak, vo filme Gallipoli sledujeme osudy dvoch chlapcov, postupne najlepších priateľov, ktorých spoločný osud privádza až do zákopov prvej svetovej vojny. Gallipoli je tak v skutočnosti viac o kamarátstve a chlapčenskej nevinnosti zničenej iracionálnou mašinériou vojny. Zápletka, ktorá vypĺňa celú dĺžku filmu 1917 je potom v prípade Gallipoli skôr určená iba záverečným minútam.
Ak by sme však brali do úvahy dojímavé finále oboch filmov, v ktorých obaja protagonisti musia doslova utekať o život, podobnosť je tu očividná.
Na druhú stranu, je trocha zbytočné poukazovať na jednu časť filmu, ktorú sa iný film rozhodol vyťažiť na maximum. Nechcem sa však púšťať do článku o originalite a jej definícii. Je viditeľne jasné, že oba filmy, 1917 aj Gallipoli, napokon prídu do spoločného bodu, ktorý ich vzájomne spája. Nemyslím si, že by táto skutočnosť podrývala hodnosť Mendesovho filmu ako celku. Rád by som však porovnal oba filmové závery, na ktoré Windsor naráža pravdepodobne najviac. Rád by som taktiež upozornil, že v nasledujúcom texte sa môže vyskytovať prezrádzanie deja oboch drám.
Finále oboch filmov je spoločné. Schofield (George MacKay) aj Frank (Mel Gibson) musia doručiť správu, ktorá zachráni ľudské životy. Navyše, Schofield aj Frank na vlastné oči vidia, že prichádzajú v poslednej chvíli, pretože oba útoky sú v plnom prúde. Schofield, riskujúc svoj vlastný život, vybieha zo zákopov a vydáva sa na vysiľujúci beh naprieč delostreľbe a útočiacim vojakom. Frank naopak neriskuje vlastný život. Predsa je však vo finále jeho beh oveľa emotívnejší než ten Schofieldov. A dôvod je jasný. Chce zachrániť svojho najlepšieho priateľa, Archyho (Mark Lee).
Sila s akou prichádza finále Gallipoli vo filme 1917 jednoducho nie je.
Je to možno krutá skutočnosť, ale stále pozeráme na vojnový film. Aj napriek tomu, že prvá svetová vojna sa naozaj stala, 1917 je fikcia. A divák to aj napriek pútavému vizuálu dobre vie. A aj preto síce okolo nás zomierajú anonymní vojaci, je to práve postava Archyho, ktorá nesie pre diváka hlavný citový náboj. Gallipoli si dáva veľmi dobre pozor na to, aby nám Archyho predstavil ako veselú hlavnú postavu plnú dobrej nálady a bežeckých snov. Gallipoli si berie dostatočný čas na to, aby nám Archy aj Frank prirástli k srdcu. A Schofield a Blake (Dean-Charles Chapman) sú viac menej stále anonymní vojaci. A práve aj z tohto dôvodu sú obe finálne scény síce podobné, no zároveň funguje každá inak.
Keď Frank beží, beží o život. Ale nie o život ostatných vojakov. Jediný na koho Frank pri behu myslí, je Archy. Pretože jeho najlepší priateľ je jeden z vojakov, pripravených každou sekundou vybehnúť zo zákopu strmhlav istej smrti. A táto ľudská tvár bohužiaľ Schofieldovi v jeho behu chýba. Áno, chce zachrániť brata svojho kamaráta, ale pre diváka je to len meno. Zdanlivo neexistujúca postava, ktorá bude len ťažko nositeľom emócie. 1917 je emotívny film. Nehovorím, že nie. Zomierajú tu ľudia na jednej aj druhej strane a Mendesovi sa naozaj podarilo dosiahnuť krehkosti ľudského života a zbytočnosti smrti vo vojne. Udusenie mladého nemeckého vojaka je možno ešte viac znepokojujúce ako iné zabitia vo filme. Avšak, smrť najlepšieho priateľa bude pre človeka vždy bolestivejšia ako smrť cudzinca.
