Na otázku, „aký je tvoj obľúbený film“, väčšina filmových fanúšikov nedokáže odpovedať bez mierneho zaváhania. Existuje veľa výborných filmov a tvrdiť, že tento je najlepší, asi nebude úplne na mieste. Pretože ako povedal Woody Allen, na rozdiel od bežeckých pretekov alebo iných športových disciplín, kde je víťaz okamžite a nespochybniteľne jasný (ak neberieme do úvahy prípad Lance Armstronga), pri filme ako forme umenia ide stále skôr o subjektívne hodnotenie. To, že je nejaký film na vrchole rebríčka najlepších filmov ešte neznamená, že ide objektívne o najlepší film. A už vôbec nie pre každého jedného filmového fanúšika. Avšak v rámci našej subjektivity, v rámci našej osobnej radosti a citovej viazanosti, dokonca by sme mohli povedať aj v rámci určitého časového obdobia, môžeme za seba a bez akýchkoľvek pochybností povedať – áno, toto je môj obľúbený film.
Na otázku, „aký je tvoj obľúbený film“, v súčasnosti odpovedám bez väčšieho zaváhania – Čierna krv (There Will Be Blood, 2007).
Je to jediný film, ktorý mi napadne vždy a okamžite a vôbec nemám výčitky, že by som snáď svojím výberom iným filmom krivdil. Popravde, pri otázke „aký je tvoj obľúbený film“, na iné filmy ani nemyslím. Osobne verím tomu, že obľúbené veci majú tendenciu vychádzať skôr z detstva alebo z dospievania. A nostalgia v tom hrá veľmi výraznú úlohu. Dokonca až tak výraznú, že niekedy je obľúbený film z detstva natoľko obľúbený, až sme mu schopní prepáčiť všetky chyby, ktoré pri jeho sledovaní v dospelosti zrazu vystupujú na povrch. Napríklad, ako dieťa som mal viac než rád pokračovania Batmana Joela Schumachera, Batman Navždy (1995) a Batman a Robin (1997). Mal som rád všetkých Batmanov bez rozdielu. Avšak, film ako Batman a Robin, myslím túto detskú problematiku dostatočne vystihuje.
V nasledujúcom odstavci budem možno trochu patetický, zaujatý, určite osobný a budem preháňať. Nemám to rád, ale Čierna krv si to z môjho pohľadu a v rámci článku o najlepšom (subjektívnom) filme určite zaslúži. Osobne si myslím, že Čierna krv je doposiaľ najlepší film 21. storočia. Režisér Paul Thomas Anderson nakrútil majstrovské dielo, ktoré mnohí ľudia prirovnávajú k filmom Stanleyho Kubricka. A to je, samozrejme, dobre. Nechcem sa tu chytiť do vlastnej pasce, aby som náhodou nepovedal, že Kubrick je najväčší filmový režisér, aký kedy žil, ale keďže tento článok je úmorne subjektívny a osobný, tak to, myslím, môžem s čistím svedomím napísať.
Je to presne ten štýl, ktorý mám rád. Je to presne moja šálka kávy.
Je to film, ktorý si ma od prvej sekundy absolútne získal a doteraz ma nepustil. Nepamätám sa, kedy naposledy vo mne film viac rezonoval ako práve pri sledovaní filmu Čierna krv. Pritom nemožno úplne tvrdiť, že ide o film, ktorý by bol svojím obsahom alebo myšlienkou svetoborný. Alebo žeby mi zázračne zmenil pohľad na svet alebo ma dokonca naučil lepšie žiť. To možno zasa nie. Hlavný dôvod, prečo je Čierna krv mojím obľúbeným filmom je jeho forma, jeho spracovanie, jeho kamera, jeho réžia, jeho hudba, jeho hlavný hrdina, jeho nálada, jeho atmosféra, jeho do dokonalosti dotiahnutý dôraz pre detail a jeho nádherný kubrickovský záver. A ako čerešnička na torte ešte ostáva dodať herectvo Daniela Day-Lewisa. A je to. Dajte to zarámovať, hoďte to na stenu, pustite ľudí.
Ako som spomínal myšlienku nostalgie a obľúbených filmov, Čiernu krv som videl tesne po strednej škole. Bolo to obdobie dospievania. Bol som na vysokej škole, prvýkrát ďaleko mimo domova. Je to rok zmeny, rok nových obzorov, ale dokáže to byť aj veľmi ťažký rok. Je zaujímavé, že po uplynulých rokoch ostáva po ťažkom období v hlave človeka skôr len to dobré. To je ale už trochu o niečom inom. Dôležité je však povedať, že Čierna krv bol jeden z tých filmov, ktorý určite patril do toho dobrého. Podobne, ako sa dokáže hudba zviazať s istým obdobím v živote človeka, dokáže to aj silný film. A Čierna krv pre mňa presne takýto film je.
