★ ★ ★ ★ ☆
Niekto by mohol namietať, že režisér Jonas Åkerlund prestrelil. Nepamätám si, kedy naposledy ma násilie vo filme takto rozrušilo. Možno to bol Haneke a jeho Funny Games (1997), možno Cidade de Deus (Mesto bohov, 2002). Jedno je však isté. Ak nie ste „pošahaný“ vyhľadávač online násilia, Lords of Chaos Vám zdvihne tlak.
Príbeh začína celkom nevinne, relatívne podobne ako The Dirt (2019), teda mladou hudobnou skupinou. Aj tento príbeh je založený na skutočných udalostiach a aj v tomto prípade sú, teraz nie americkí, ale nórski metalisti, odrhnutí z reťaze. Netrvá však dlho a divák zisťuje, že tu sa nebude ani tak fetovať kokaín ako skôr mŕtve zvieratká. Hlavný spevák sa neprezentuje v novinách ako ten najväčší hulvát, on ľuďom v obálkach posiela ukrižované krysy. A mohli by sme pokračovať. Najskôr sa smejete, no potom máte chuť zakrývať si zdesením oči.
Hlavným hrdinom je Øystein „Euronymous“ Aarseth, ktorého skvele stvárňuje Rory Culkin. Black metalový gitarista, zakladateľ skupiny Mayhem, satanista a večný anti-systémista – ak to tak môžem napísať. Jeho priatelia sú rovnako uletení metalisti ako on sám. Každý má svoje vytvorené meno. Jeden sa volá Faust, druhý Dead, tretí Metalion a tak ďalej. Ich svet sa pohybuje niekde na tenkej hranici medzi fantáziou a realitou. Všetci vyznávajú Satana, všetci chcú byť vedome zlí a nekorektní – čo je veľmi slušné slovo v tomto prípade. Problémy sa začnú stupňovať, keď pár menej inteligentných jedincov, na čele s novým prírastkom do skupiny s prezývkou Varg (výborný Emory Cohen), prestane spomínanú hranicu medzi fantáziou a skutočnosťou vnímať. To, čo sa môže zdať len nevinnou srandou, nečakane naberá násilné vyvrcholenie.
Odporúčam si film pozrieť bez akéhokoľvek povedomia o skutočnostiach, ktoré sa tu zobrazujú. Ako diváci budete oveľa viac prekvapení. Taktiež by som odporučil, aby ste to nepozerali v rodinnom kruhu. Nakrútené je to naozaj realisticky, možno až priveľmi, čo je z istého hľadiska až takmer na škodu, pretože film si tak zbytočne ohraničuje rozsah divákov. Aj keď – stále ide o nórsky black metal, satanistov a asi najväčší počet rezných rán v histórii kinematografie – možno to je nakoniec vlastne jedno.
Určite zaujímavým prvkom je snaha ukázať týchto ľudí v širšom spoločenskom spektre. Åkerlund nám v konečnom dôsledku ponúka obrazy na zamyslenie, čo vplýva na človeka, ktorý sa rozhodne páchať násilné trestné činy. Navyše, film istým spôsobom poodhaľuje jeden z aspektov pôvodu fašizmu alebo ultrapravicového extrémizmu u mladých ľudí. Pritom odmieta niektoré zaužívané dohady o nešťastnom detstve, nemilujúcej rodine alebo nedosiahnutej sexuálnej túžbe.
Lords of Chaos nie je ľahký film na pozeranie. Je šokujúci, násilný, na druhej strane občas príjemne komický. Podobne ako u Hanekeho Funny Games, aj Åkerlund dáva nepriamo do protipólov násilie vo filmoch a rovnako ako Haneke ich tiež kritizuje. Postavy sa často pozerajú na explicitne krvavé horory, ktoré však viditeľne vyzerajú trikovo. O to šokujúcejšie je potom sledovať ich hrôzostrašné činy v Åkerlundovom naturalistickom prevedení.
