Vždy keď známy astrofyzik Neil deGrasse Tyson vydá novú knihu, fanúšikovia populárnej vedy zbystria pozornosť. Tysonove rozprávanie o vesmíre by sme mohli počúvať donekonečna. Jeho nespočetné informácie, znalosti a prirovnania v rámci vesmíru sú prinajmenšom fascinujúce. Nemenej poučný je aj Tysonov častý dôraz na vedecký svet. Na svet založený na dôkazoch, analýzach a štatistikách. Ako čitatelia jeho kníh sme už zvyknutí na to, že Tyson nás neučí iba o vesmíre, ale navyše nás učí kritickému mysleniu. A to v jeho všeobecnosti. V jeho písaní preto nejde iba o vesmír, ale navyše aj o množstvo iných tém a oblastí, na ktoré s autorom nazeráme práve spomínaným vedeckým drobnohľadom. Tysonova nová kniha s názvom Hviezdy posol v tomto ohľade nie je výnimkou.
Hviezdny posol sa síce názvom aj obálkou prezentuje ako kniha o vesmíre, ale v skutočnosti je jej záber zväčša ukotvený na zemskom povrchu. Pre opis samotnej knihy by bolo azda najlepšie spomenúť Tysonove prvé vety priamo z predslovu: „Hviezdny posol je budíček pre civilizáciu. Ľudia už nevedia, komu alebo čomu veriť. Zasievame nenávisť voči iným poháňanú pomyselnou pravdou alebo skôr tým, čo chceme ako pravdu vnímať bez ohľadu na skutočnosť.“ Každý mi dá zrejme za pravdu, že tieto slová znejú aktuálne. Dokonca by sme mohli tvrdiť, že až príliš aktuálne. Je otázne, či ide o pozitívnu správu pre Slovensko, alebo negatívnu správu pre svet, že Tyson naráža práve na pomyselné pravdy a neschopnosť poznať rozdiel medzi názormi a faktami. Jeho slová jasne dokazujú, že záplava dezinformácií a konšpirácii a ich priamy vplyv na chod politického a kultúrneho sveta, nebude iba slovenským problémom.
Tyson nám v jednotlivých kapitolách prezentuje vlastný pohľad na rozdielne témy. Hviezdny posol začína viac než sľubne. Poznávame, akým spôsobom sa podľa Tysona civilizácia vyvíja a napreduje. Ono sa to môže zdať až celkom banálne, ale ako sa hovorí, pre stromy nevidíme les. Na základe tohto príslovia nám autor knihy pripomína ako sa svet mení každých 30 rokov. Ako sa civilizácia posúva dopredu exponenciálne a nie lineárne ako by sme ju automaticky mohli vnímať. Presne v tomto štýle potom Tyson pokračuje v rozdeľovaní jednotlivých názorov na rôzne problematiky, zväčša na základe pravice a lavice (resp. republikáni a demokrati, konzervatívci a liberáli) a poukazuje na príležitostnú názorovú zaujatosť v oboch táboroch.
Tyson sa snaží prevažne vychádzať z dát. On sám seba síce nazýva liberálom, to mu ale nebráni napádať isté kontroverznejšie témy, ako sú potraty, pesticídy alebo vegetariánstvo. Zväčša pristupuje k daným témam na základe vedeckých poznatkov a štatistík. Ojedinele však do tejto prímesi zablúdia aj menej šťastné prirovnania. Azda tým najabsurdnejším je prirovnať chytenie myši v domácnosti a jej humánny návrat do prírody so skutočnosťou, že túto myš môže ešte tú noc uloviť a zabiť sova. Myslím, že väčšina ľudí sa pri podobných prípadoch ochrany zvierat nedáva do pozície mäsožravých zvierat. A už vôbec nežije v naivnom presvedčení, že myš ostane po zvyšok života v nehostinnej prírode bez ujmy na zdraví.
V absurdnom porovnávaní však týmto príkladom autor nekončí. Tysok sa seriózne zamýšľa, že zvieratá a rastliny môžu byť na rovnakom emočnom a inteligenčnom spektre. „Hoci rastliny nemajú mozog, čo ak sa v nich skrýva vedomie?“ pýta sa Tyson v zmysle, že ak vegetariáni jedia rastliny (aj keď myslím, že konzumujú najmä ich plody), tak ich vlastne tiež zabíjajú, podobne ako mäsožravce zabíjajú zvieratá. Je to až smiešne, že niekto ako Tyson pripustí ten najhlúpejší vtip zo sociálnych sietí na zosmiešňovanie vegetariánov. A ak sú huby súčasťou obrovského informačného centra s názvom podhubie, čo je inak povedané akýsi „lesný internet“, aký je dôkaz, že konzumáciou húb ničíme celú túto komunikačnú sieť, či takzvané, „potenciálne vedomie“? Nehovoriac o tom, že už len priznať rastlinám vedomie, aké poznáme u ľudí alebo dokonca aj u zvierat, je pomerne unáhlené a za vlasy pritiahnuté tvrdenie. Čo je inak jedna z kritík niektorých oponentov známeho lesníka Petera Wohllebena, ktorý zvykne dávať stromom humanoidné vlastnosti. No ak si Tyson predstavuje vegetariánov ako malé roztomilé králiky, čo hopsajú po lúke a zúbkami vytrhávajú bolesť cítiace rastliny aj s koreňmi – a v agónii ich konzumujú – potom sú snáď jeho myšlienky aspoň z časti oprávnené.
Hlavným pozitívom knihy Hviezdny posol je podobne, ako v prípade aj iných Tysonových kníh, tendencia čitateľa konfrontovať s tvrdými dátami. Vystihuje to v knihe uverejnený citát Thomasa Henryho Huxleyho: „Veľká tragédia vedy – škaredý fakt zničí krásnu hypotézu.“ Nemusíme s Tysonom vo všetkom súhlasiť, a pravdepodobne ani nebudeme, ale tým podstatným je najmä forma argumentácie. A tá je vždy minimálne podnetná. Formálne dokáže byť autor občas vo svojom prednese mierne patetický. Vyvstáva to najmä z jeho tendencie opakovať sa alebo využívať nadnesené frázy podtrhujúce jeho tvrdenia. Niečo ako keď príliš dlho počúvate Jordana Petersona. Alebo občas stačí aj príliš krátko.
Hviezdny posol často pôsobí ako osobný blog. Ako „môj názor na vec“, respektíve na celú radu vecí. Je ich toľko, že každá jedna by vydala pokojne na jednu knihu. A preto niet divu, že Hviezdy posol je skrátka zahltený informáciami z každého kúta vesmíru, aj keď do vesmíru samotného nazrie len veľmi zbežne. Otázkou ostáva, či sa Tysonovi vo finále knihou podarilo aspoň trochu prebudiť civilizáciu, ako to spomínal v prvej vete predslovu. A odpoveď je jasná. Každá jeho kniha je budíčkom pre civilizáciu. A Hviezdy posol samozrejme taktiež stojí za pozornosť.
Knihu Hviezdy posol vydáva vydavateľstvo Tatran.
Originálny názov: Starry Messenger
Autor: Neil deGrass Tyson
Počet strán: 304
Vydavateľstvo: Tatran, 2023
Preklad: Barbora Vinczeová
