Carlo Rovelli, podobne ako napríklad Neil deGrasse Tyson alebo Michio Kaku, patrí medzi najznámejších popularizátorov vedy, astronómie a fyziky. Jeho nová kniha s názvom Biele diery je iná v tom, že Rovelli sa tu snaží demonštrovať vlastné myšlienky a teórie ohľadom fenoménu bielych dier. Dokonca ide o tak čerstvú látku, že už v úvode knihy nám Rovelli prezradí podstatnú skutočnosť, že jeho hypotéza a hypotéza jeho kolegov a študentov je založená na čisto teoretickej rovine. „Neviem dokonca ani to, či biele diery vôbec jestvujú. O čiernych dierach toho vieme množstvo – vidíme ich totiž -, no biele doposiaľ nevidel nik.“
Samozrejme, hodnotenie knihy ako Biele diery, pojednávajúcej o celkom nových vedeckých myšlienkach a hypotézach, necháme na vedeckú komunitu. Avšak na druhú stranu, toto nie je kniha priamo určená akademickej obci. Naopak, Rovelli v knihe pripomína, že jeho zámerom je priblížiť svoje myšlienky laickej verejnosti. Sám obraňuje vlastný štýl a formu, ktorá bola už v minulosti viackrát kritizovaná práve čitateľmi, ktorí očakávali vedeckú terminológiu, zložité rovnice a krkolomné vysvetlenia. Rovelli nejde touto cestou a pre porovnanie, ako by mohla jeho kniha vyzerať, ak by sa pre ňu náhodou rozhodol, demonštruje v poznámkach knihy. A povedzme si úprimne, my, vesmírom fascinovaní laici, buďme radi, že nedá na rady odborníkov.
„Aby sme mohli pochopiť, čo vlastne biele diery sú, musíme mať najprv jasno v tom, čo presne sú tie čierne. Čo je to vlastne čierna diera?“ pýta sa Rovelli. A my popravde napäto očakávame, pretože pripomínanie týchto javov nikdy neomrzí. Okrem toho, že sa dozvieme o vlastnostiach a vzniku čiernych dier, prečítame si aj fascinujúci príbeh dvadsaťtriročného fyzika Karla Janského, ktorý objaví pôvod tajomného zvuku 30 000 svetelných rokov od našej planéty. Okrem toho navštívime Einsteinovu teóriu relativity, kvantovú fyziku alebo krátku kapitolu a pôvode relativity času, rozprestierajúcu sa v horizonte dva a pol tisícročia myšlienok.
Je to až neskôr, po tom ako preberieme zbežný kontext o čiernych dierach, kedy sa bližšie pozrieme na hlavnú tému, ktorá prepožičala názov celej knihe. Ak by sme patrili medzi odbornú verejnosť, mohli by sme ostať mierne sklamaní. Vo finále totiž zaberajú myšlienky ohľadom bielych dier rozsah jednej eseje, než stoštyridsať stranovej knihy. Ale keďže autor tejto recenzie nepatrí do skupiny odbornej verejnosti, ale skôr do skupiny, pre ktorú je táto kniha určená primárne, bude oveľa viac zhovievavý. Napriek tomu, ak by sme Biele diery porovnali s inými knihami populárnej vedy, ide skôr o vítaný prídavok k teóriám, o ktorých sa obšírnejšie dočítame v iných dielach. Samotný fenomén bielych dier je potom skôr zaujímavým názorom. Rannou teóriou. Tajomstvom, ktoré nás má hnať dopredu. Azda aj z tohto dôvodu sa v knihe uvádza citát Alberta Einsteina, že „to najkrajšie, čo môžeme v živote zažiť, je pocit tajomstva.“
Biele diery je fajn prídavok do kolekcie fanúšika populárnej vedy. Ide o ďalší kus skladačky do sveta fascinujúcich informácii o našom vesmíre, o perspektíve a o relativite času. Popri tom nás Rovelli okrajovo zoznamuje so svojím tvorivým procesom. Otáča pozornosť na svoj vlastný život. Nachádza v ňom prirovnania a poetické chvíle späté s jeho vlastným bádaním. Týmto spôsobom dodáva svojmu textu osobnejší charakter, ktorý však nemusí formálne úplne každému sadnúť. Najmä nie tým, ktorí prichádzajú za holou teóriou, myšlienkami a faktami. Ale tí, ktorí už poznajú Rovelliho rukopis, pravdepodobne dostanú, čo očakávajú. Vo finále je kniha stále zábavným a fascinujúcim čítaním a to je pri dielach populárnej vedy asi aj tak to najhlavnejšie.
Knihu Biele diery vydáva vydavateľstvo Tatran.
Originálny názov: White Holes
Autor: Carlo Rovelli
Počet strán: 144
Vydavateľstvo: Tatran, 2024
Preklad: Martin Kolenič
