Režisér Stanley Kubrick nakrútil za svoju kariéru 13 filmov. Každý jeden z nich je pomerne známy. Niektorý viac, niektorý menej. Medzi jeho najznámejšie patria filmy ako Spartakus (1960), 2001: Vesmírná odysea (1968), Mechanický pomaranč (1971) alebo Osvietenie (1980). Mohli by sme menovať aj ďalšie ako je Olovená vesta (1987) alebo Dr. Divnoláska (1964), pretože Kubrickov fanúšik ich jednoducho nedokáže opomenúť. Jeden film však ostáva nezaslúžene v pozadí. Barry Lyndon (1975) je nespravodlivo zatienený Kubrickovými inými skvostami, pritom je dosť možné, že ide o jeho najlepšie dielo vôbec.
Barry Lyndon je adaptácia novely anglického spisovateľa menom William Makepeace Thackeray. Viktoriánsky autor je známy najmä románom Vanity Fair, ktorý chcel Kubrick adaptovať originálne. Dokonca ešte predtým si slávny režisér brúsil zuby na životopis Napoleona, no producenti z tohto nápadu rýchlo vycúvali. Najmä kvôli širokému rozsahu knihy Vanity Fair, ktorý by sa oveľa horšie adaptoval do filmovej podoby, sa Kubrick napokon rozhodol hľadať inde. Thackerayho kniha, The Luck of Barry Lyndon, bola menej známa, bola aj menej úspešná. Bola to však kniha oveľa kratšia a priamočiarejšia ako Vanity Fair. Aj preto sa Kubrick napokon rozhodol pre kratší príbeh mladého Írskeho prospechára menom Redmond Barry.
Myslím, že môžem s pokojným svedomím povedať, že Barry Lyndon je najlepšia kostýmová dráma, aká kedy vznikla.
Tento historický film z 18. storočia je ladným obrazom v pohybe. Kubrick sa pri nakrúcaní filmu výrazne inšpiroval obrazmi umelcov ako boli Thomas Gainsborough alebo William Hogarth. Táto inšpirácia neostala len pri krajinkách, kompozícii kamery Johna Alcotta a výrobe. Najmä pri portrétoch Thomasa Gainsborougha nájdeme hlavný zdroj inšpirácií pre kostýmy, ale taktiež celé vizualizácie jednotlivých postáv. Nepriamo tu nájdeme napríklad reverenda Samuela Runta, Lyndonovu matku, ale aj Barryho ženu Honoriu. Vedúci výpravy, Sir Ken Adam, ktorý s Kubrickom pracoval okrem Barryho Lyndona aj na filme Dr. Divnoláska, získal za svoju prácu zaslúženého Oscara. Prestížna cena mu tak bola slušnou kompenzáciou za nervové zrútenie, ktoré počas produkcie Barryho Lyndona musel podstúpiť.
Najvýraznejšou vlastnosťou celého filmu je voľba nakrúcať za prirodzeného svetla. Tento efekt sa podarilo dosiahnuť vďaka objektívom špeciálne navrhnutých pre NASA na účely fotografovania satelitov. Tieto špeciálne objektívy boli schopné poňať extrémne málo svetla bez vady na kráse obrazu, vďaka čomu sme si ako diváci mohli dosýta užiť nočné interiérové scény, osvietené len svetlom sviečok. Tento autentický prístup k materiálu kostýmovej drámy sa stal jedným z najrozpoznateľnejších vlastností celého filmu a úplne ho odlíšil od ostatných projektov, dnes už nielen svojej doby. Výsledkom je veľmi atraktívny vizuál a dôraz na detail v každom jednom zábere, čo sa opäť opiera o spomínané diela výtvarného umenia.
Kubrick sa snažil vystihnúť dobu 18. storočia všetkými možnými prostriedkami. Okrem práce s naturálnym svetlom sa celá produkcia kvôli georgiánskej architektúre presťahovala do Írska.
Príbeh sa odohráva za vlády Juraja III. a lokácie si vyžadovali domy v georgiánskej architektúre. Okolie Londýna sa naopak pýši len viktoriánskymi budovami, čo pre filmárov znamenalo jasný presun. To isté nemožno tvrdiť pri výbere hudby. Keďže podľa Kubricka nemá žiadna hudba z 18. storočia tú pravú žiadanú tému tragickej lásky, a dokonca ani príliš dramatický ráz, zvolil si režisér najmä Schubertovu hudbu z roku 1828. Najvýraznejšou hudbou však ostáva skladba Sarabande od Handela, ktorá Kubrickovi v gitarovom prevedení, ako ju počul úplne prvý raz, pripomínala skladby Ennia Morriconeho.
Ironicky, Barry Lyndon v kinách absolútne pohorel. Film sa stal jedným z najväčších sklamaní roku 1975. O úspechu filmov, ktoré sa do kín dostávali zhruba v rovnakom čase, ako bol Rocky (1976) alebo Čeľuste (1975) mohol Barry Lyndon len snívať. Vzhľadom na pomalé tempo a trojhodinovú dĺžku by sa možno dalo ľahko usúdiť, prečo si ľudia rozmysleli návštevu kina. Pravdou ostáva, že tieto pomerne hmlisté opisy nedokážu ani zďaleka vystihnúť skutočnú podobu Kubrickovho výsledného diela. Návštevnosť kín taktiež nie je vždy priamo úmerná kvalite filmu a tento prípad je toho pekným dôkazom.
Podobne ako dnes posúvajú niektorí režiséri ako James Cameron alebo Alfonso Cuarón hranice filmu, v 75. to bol Kubrick s filmom Barry Lyndon. Jeho kostýmová dráma síce nemá tendencie tešiť masy, ako je to skôr pri filmoch vyššie spomínaných režisérov, no to neznamená, že by Barry Lyndon neposúval hranice kinematografie. Dokonca ešte aj dnes ide o film, ktorý je pre súčasného diváka jedinečnou skúsenosťou. Navyše, stále možno tvrdiť, že z hľadiska kostýmovej drámy ostáva film neprekonaným vrcholom. Režisér Martin Scorsese ho taktiež považuje za jeden zo svojich najobľúbenejších filmov.
