Spisovateľka a psychoterapeutka Lori Gottlieb v utorok vydala novú knihu s názvom Maybe You Should Talk to Someone: A Therapist, HER Therapist, and Our Lives Revealed. V nej sa zameriava najmä na existenciálnu otázku zmeny, a čo takáto zmena pre človeka naozaj znamená. Kniha síce zatiaľ vychádza v originálnom anglickom jazyku, no my Vám prinášame do slovenčiny preložený úryvok, ktorý nám tento titul bližšie predstaví.
Úryvok z knihy:
Teórie v psychológii zahŕňajúce modely sú príťažlivé práve kvôli ich zrozumiteľnosti, jednoduchosti a predvídateľnosti. Každý, kto podstúpil začiatočnícky kurz psychológie sa pravdepodobne stretol s vývojovými modelmi, či už Freuda, Junga, Eriksona, Piageta alebo Maslowa.
Existuje však jeden model, ktorý mám na mysli každú minútu každého sedenia, a to model zmeny. Ak je terapia o tom, viesť ľudí z miesta, kde sa nachádzajú, na miesto, kde by sa radi videli, vždy musíme zohľadniť jednu vec: Ako sa ľudia naozaj menia?
V roku 1980, psychológ James Prochaska vyvinul teoretický model zmeny správania (TTM) založený na výskume, ktorý odhalil, že vo všeobecnosti ľudia zmenu len tak ľahko neurobia. Na rozdiel od jednoduchých novoročných rozhodnutí alebo reklamných motivátorov od Nike („just do it“), ľudia musia postupne prejsť sériou etáp, ktoré vyzerajú asi takto:
Etapa 1: Očakávanie (Pre-contemplation)
Etapa 2: Uvažovanie (Contemplation)
Etapa 3: Príprava (Preparation)
Etapa 4: Jednanie (Action)
Etapa 5: Udržovanie (Maintenance)
Povedzme si, že sa chcete zmeniť – viac cvičiť, ukončiť vzťah, alebo dokonca po prvý raz v živote skúsiť terapiu. Predtým, než sa k týmto veciam vôbec dostanete, ocitáte sa v prvej etape očakávania (pre-contemplation), čo znamená, že nad zmenou ešte ani len neuvažujete. Niektorí terapeuti by túto etapu mohli prirovnať k popieraniu alebo odmietaniu (orig. denial), v tom zmysle, že si nemusíte uvedomovať, že máte problém. Keď za mnou Charlotte prišla po prvý raz, prezentovala sa ako sociálny pijan. Uvedomila som si, že sa nachádza v prvej etape, pretože hovorila skôr o sklonoch svojej matky liečiť alkoholom, no so svojím problémom s pitím nevidela žiadnu spojitosť. Keď som ju na to upozornila, uzavrela sa, dokonca sa podráždila („Ľudia v mojom veku chodia von a pijú!“) alebo sa snažila zahmlievať (orig. what-aboutery), respektíve zamerať pozornosť na iný problém. („problém X ani tak nevadí, čo ale problém Y?“)
Samozrejme, terapeuti tu nie sú na presviedčanie ľudí. Nemôžeme presvedčiť anorektika jesť. Nemôžeme presvedčiť alkoholika nepiť. Nemôžeme presvedčiť ľudí, aby sa nepoškodzovali, pretože v danom momente im sebapoškodzovanie slúži. Čo ale môžeme urobiť, je pokúsiť sa im pomôcť lepšie si porozumieť a ukázať im, ako sa samých seba pýtať tie správne otázky, až kým sa nestane niečo, či už interne alebo externe, čo ich privedie k vlastnému presvedčeniu.
(…)
Ľudia často začnú terapiu počas etapy uvažovania. Žena, ktorá má vzťah na diaľku hovorí, že jej priateľ neustále odkladá presťahovanie sa do jej mesta a ona už berie na vedomie, že asi nikdy nepríde, no nerozíde sa s ním. Muž vie, že jeho manželka mu bola neverná, ale keď sa o tom bavíme, nachádza si rôzne výhovorky, kde všade môže byť, keď mu neodpisuje na správy, len aby ju nemusel s daným problémom konfrontovať. V tomto prípade ľudia prokrastinujú alebo sabotujú svoje jednanie, len aby nemuseli čeliť zmene, dokonca pozitívnej zmene, pretože sa zdráhajú obetovať to, čo majú, bez vedomia, čo namiesto toho dostanú. Problém tejto etapy je skutočnosť, že zmena zahŕňa pocity straty zo starého a úzkostlivosť z nového. Aj napriek nepochopeniu zo strany našich priateľov alebo partnerov, tento kolobeh (orig. hamster wheel) je súčasťou celého procesu. Ľudia robia jednu a tu istú vec nespočetnekrát dookola, predtým než sú vôbec pripravení na zmenu.
