★ ★ ★ ★ ☆
Vojnová dráma 1917 ide cestou vynaliezavosti a technologického a remeselného odhodlania urobiť vojnový film, ktorý bude pre diváka každým momentom udivujúci. Tento efekt stojí najmä za rozhodnutím tvorcov vybrať sa po podobnej ceste, akou sa v roku 2015 vybral Alejandro González Iñárritu s filmom The Revenant. Aj v tomto prípade divák každú sekundu obdivuje prácu kamery, dôraz na detail a oživenie historického sveta s veľkou dávkou autenticity. Avšak, na rozdiel od filmu The Revenant, je vojnová dráma oklieštená vizuálnym štýlom vyrozprávať príbeh filmu (akože) na jeden záber. A síce je tento efekt pôsobivý a určite si už dopredu získa, ak ničím iným, tak aspoň zvedavosťou, nejedného diváka, v istých detailoch na toto rozhodnutie film negatívne dopláca.
1917 má jednoduchý príbeh. Ide doslova o príkladnú ukážku ako vysvetliť film jednou vetou. Počas prvej svetovej vojny sú dvaja vojaci vyslaní na urgentnú misiu zvrátiť pripravovaní útok Angličanov na takticky stiahnuté nemecké vojsko a zabrániť tak hroziacemu masakru. Jednoduchá premisa má však o to viac zaujímavé podanie. Režisér Sam Mendes a kameraman Roger Deakins sa po Mariňákovi (Jarhead, 2005) vrátili na bojové pol. Tentoraz sa však rozhodli celý príbeh ukázať v reálnom čase, bez akýchkoľvek viditeľných strihov. A zatiaľ čo niekto by si pod daným výberom práce kamery mohol predstaviť špeciálne vynaliezavosti, napríklad po vzore interiérovej scény útoku na auto z Cuarónovho filmu Children of Men (2006), Deakins sa drží bezpečne pri zemi.
1917 nebude nikdy iný film, než ten, ktorý tvorcovia (akože) nakrútili na jeden záber.
Práca kamery je samozrejme najviac diskutovaný predmet filmu. Najväčším pozitívom tohto procesu je isto skvelé nabudenie číhajúceho nebezpečenstva. Po opustení zákopov sa obaja vojaci, Schofield (George MacKay) aj Blake (Dean-Charles Chapman) ocitajú v nehostinnom svete smrti a všade číhajúcej hrozby. Vďaka kamere, ktorá ich každou sekundou sleduje, máme ako diváci nezameniteľnú možnosť pocítiť nervózny strach z nečakaného. Kroky vojakov vedú opustenou krajinou mimo nášho sveta. Idú okolo hnijúcich tiel koní, kráterov plných vody a padlých vojakov, často vystupujúcich ako prízraky spod blata a nakopenej hliny od bombardovania.
1917 nemusí mať priam veľkolepé bojové scény po vzore množstva súčasných filmov z druhej svetovej vojny. Naopak, filmu sa darí vytvoriť pre dnešného diváka, takmer až mimozemský svet. Ten ostáva prítomný ako zhorenisko, ako pozostatok niečoho hrozného. Navyše, tvorcom sa týmto spôsobom darí ponúknuť divákovi oveľa pôsobivejšie predstavenie. Pretože tento mikrosvet prvej svetovej vojny je najmä vizuálne veľmi zaujímavou cestou. A čo je ešte viac prekvapujúce, aj napriek obyčajnému prestupu z bodu A do bodu B, je táto skúsenosť stále veľmi pohlcujúca. Bohužiaľ, nie vždy sa dá hovoriť o šťastnom výbere postupu našich hrdinov. A kvôli tomu, že ich cesta je podnietená kamere, ich rozhodnutia sú niekedy bohužiaľ akoby vynútené samotným Deakinsom.
Ako dobrý príklad môžeme uviesť triviálne zapadnutie nákladného auta do blata. Buď bol šofér veľmi neschopný predvídať alebo nadhodnotil možnosti svojho vozidla. Z oboch možností ako pokračovať v ceste si však automaticky vyberal tú horšiu. A podobných prípadov je vo filme bohužiaľ viac. Niekedy sú ospravedlniteľné, niekedy však pôsobia len ako cesta ukázať niečo navyše, niečo zmeniť alebo ako niečo ozvláštniť.
Je síce nebezpečné snažiť sa definovať alebo inak interpretovať rozhodnutia postáv, no niekedy to film doslova po divákovi žiada. A nerobí to vedome. Toto isté je potom možné povedať aj o celom postupe oboch vojakov. Ich svet je na jednu stranu veľmi autentický, na druhú stranu tu stále pretrváva istý pocit vykonštruovaného mikrosveta. Toto by sa však samozrejme automaticky vytratilo, ak by sa tvorcovia nesnažili celý film vyrozprávať akože na jeden záber.
