V piatok vyšla na Netflixe druhá séria seriálu Zaklínač. Priznám sa, jej príchod bol pre mňa menším prekvapením. Vedel som, že druhá séria má vyjsť niekedy koncom decembra, ale prvá séria na mňa neurobila tak silný dojem, aby som si pokračovanie seriálu vyznačil v kalendári tučnou červenou fixkou. Popravde, v piatok neskoro večer ma na Netflixe celkom nečakane privítal pekný obrazový oznam, že druhá séria je dostupná, a ja by som si ju mal podľa všetkého asi okamžite pustiť. Netflix sa nemýlil. Napriek všetkým okolnostiam predchádzajúceho nezáujmu, táto informácia ma predsa len potešila. Alebo lepšie povedane, zaujala.
Ešte predtým, než budem pokračovať, musím poznamenať, že celú druhú sériu som zatiaľ nedopozeral. Spomínam to len preto, že zatiaľ, čo u prvej série sa seriál diel od dielu zlepšoval, u tej druhej sa zdá, že jeho postup bude presne opačný. Taktiež som si všimol, že veľa ľudí sa snaží seriálového Zaklínača nejakým ich osobným spôsobom zviazať s knižnou predlohou. Toto by sa nebolo stalo, ak by bol seriálový Zaklínač natoľko dobrý seriál, aby podobné argumenty okamžite sfúkol zo stola. Pretože, ak už sa audiovizuálne dielo akokoľvek odlišuje od svojej predlohy, je to v podstate jedno, ak svojou vlastnou kvalitou prebije putá predlôh a poteší davy.
Zaklínač z knihy nemusí byť zaklínač zo seriálu.
Okrem toho, opakovane musím poznamenať, že na Zaklínača od Netflixu nepozerám cez okuliare vlastných očakávaní, ktoré by som získal z kníh alebo videohier. Ich prvky v seriále rozoznám, spojím si ich do jednej informácie, ale nerobím z nich navzájom závislé spojivá. Pretože nie sú. Sú to rozdielne médiá, rozdielne stvorenia, rozdielne stvárnenia príbehu o zaklínačovi Geraltovi z Rivie. Jediné, čo by malo fungovať, sú tie vlastné, špecifické kvality a kritéria, ukotvené v známej atmosfére, známeho sveta. Tie by mali fungovať a najmä sa nás emočne dotýkať.
Kniha nie je svätý text, od ktorého sa nemôžem odchýliť. Naopak. Tvorca si môže robiť, čo sa mu zachce, a viditeľne si to pri druhej sérii aj robí. Bohužiaľ, bez pohľadu dozadu na nejaké „sväté predlohy“, vďaka ktorým by som si kontroloval, čo môže a nemôže byť, je oveľa podstatnejšie zdôrazniť, že druhá séria má oveľa väčšie problémy, než sú nepresnosti a odchýlky z akejsi fanúšikovsky vytvorenej dogmy.
Tým najpodstatnejším problémom je skutočnosť, že celý projekt pôsobí ako fanúšikovské dielo.
Ak by sme vymenili hlavného protagonistu, a urobili len toto jediné rozhodnutie, že by Henry Cavill z celého projektu vystúpil a namiesto neho by prišiel niekto úplne neznámy, celý seriál by zrazu pôsobil ako obyčajná fanúšikovská snaha, a treba spomenúť, že v tomto ohľade veľmi vydarená snaha, o audiovizuálne stvárnenie Zaklínača.
Ak by mi títo tvorcovia, títo nadšení fanúšikovia, pustili prvú epizódu druhej série, bol by som taktiež nadšený. A ja v podstate z prvej epizódy druhej série som nadšený. Hovoril som si, že tvorcovia sa polepšili. Našli tú správnu cestu, ako nám Zaklínača skutočne pôsobivo prezentovať a výsledok stojí za to. Prvá epizóda má množstvo výborných kvalít, morálnych dilem a v neposlednom rade, tú jedinečnú zaklínačskú atmosféru, ktorú tu predsa len všetci hľadáme.
Problém je v tom, že Zaklínač nemal patriť do kategórie seriálov, ako Hry o tróny, ale naopak, Zaklínač mal patriť do kategórie ako Mandalorian. A platí to dvojnásobne, ak okrem Geralta, nejestvuje v seriáli nikto iný, kto by dokázal hodnoverne uniesť dejovú linku, ktorá by diváka vážnejšie zaujímala. Zdá sa, ako keby Zaklínač dokázal fungovať na jednom jedinom scenári, ktorý je pekne rozpoznateľný pri prvej epizóde druhej série, pričom akékoľvek snahy o preklenutie sa do serióznejšieho globálnejšieho príbehu, celkom zlyhávajú. Pri tretej epizóde divák začne strácať pozornosť. Pri štvrtej epizóde ju potom už stráca úplne. A na vine nie je Geralt z Rivie. On a jeho svet funguje skvele. Na vine sú bohužiaľ všetci ostatní. Práve preto by bola cesta Mandaloriana oveľa znesiteľnejšia.
Na vine nie je Geralt z Rivie. Na vine sú všetci ostatní.
Napriek tomu stále platí, že Zaklínač od Netflixu trpí vážnejšími nedostatkami. Či už je to základný problém s castingom, kolísavé filmárske zručnosti, alebo úplne malicherné problémy s logikou (prečo sú všetci v tých zasnežených horách tak ľahko odetí?), Zaklínač sa zubami nechtami drží nad priepasťou priemernosti. Napriek tomu, musím stále zdôrazniť, že ak by existoval len prvý diel druhej série, bol by som pravdepodobne spokojný. Dostal by som Zaklínača, akého by som očakával. A vôbec by mi nevadilo, že to je vlastne základný a tradičný obraz istej atmosféry a vzorca pre túto postavu.
Pretože práve v tomto individuálnom prístupe pravdepodobne spočíva východisko. Zaklínač to má predsa v názve. Tak načo blúdiť všade okolo a hľadať nejaké hlbšie spojivá. Všetko by sa malo točiť okolo Geralta z Rivie. Mal by to byť náš Herkules, naša Xena, náš mandalorian. Namiesto toho sa nám Geralt stráca pod kopou nezmyslov, ktoré skrátka v tomto súčasnom ponímaní, nefungujú.
