★ ★ ★ ★ ☆
Ulička nočných môr (Nightmare Alley) je názov najnovšieho prírastku do pestrej filmografie oscarového režiséra Guillerma del Tora. Tentoraz sa režisér odkláňa od nadpozemských síl, rozprávkových netvorov aj mrazivých prízrakov. Pozornosť si naopak pýta človek. Reálny a hriešny. Napoly človek, napoly monštrum. Obrazne aj skutočne. Po temných kútoch, zakrádajúci sa netvor, krvilačný a hladový, pre našu potechu a drobný záchvev komfortu. Ako by povedal cirkusantský uvádzač a obchodník Clem, v podaní skvelého Willema Defoa. Pôvodne kniha od Williama Lindsay Greshama z roku 1946, Ulička nočných môr už jednu filmovú adaptáciu dostala. Stalo sa tak len rok po knižnom vydaní. Prekvapujúco, nová adaptácia nemôže byť lepším oživeným klasického Hollywoodu a jeho noirového žánru.
Hlavným hrdinom príbehu je Stanton Carlisle (Bradley Cooper), ktorého nachádzame v tej najmenej lichotivej chvíli. Do vysekanej podlahy ošarpanej izby vkladá do plachty zabalené telo. Stávame sa práve svedkami ohavného zločinu? Alebo ide o niečo viac? Keď Stan staromódne škrtne zápalkou, dom zachvátia plamene. V pôsobivom úvode zanecháva náš (anti)hrdina minulosť za sebou a rozlúčka to nie je dvakrát pozitívna. Stan nachádza útočisko medzi cirkusantmi, podivínmi, najsilnejším mužom, hadím mužom alebo elektrickou ženou. Keď sa Stan zoznámi s veštkyňou Zeenou (Toni Collette) a jej po alkohole bažiacom mužovi Peteovi (David Strathairn), zoznamuje sa aj s ich živnosťou. Pete je mentalista, ktorý sa podujme, že Stana naučí základy svojho remesla. Jeho nový žiak okamžite prejaví nezvyčajný talent, čo priamo vedie k jeho ambicióznym plánom. Mať vlastnú veľkolepú show.
Ulička nočných môr je film o veľkých ambíciách, klamstve, manipulácii a následnom strmhlavom páde z milosti.
Toto sú veľkolepé atribúty klasických hollywoodskych diel. A klasický Hollywood je tu veru hlavným zdrojom inšpirácie. Dokonca aj celé hviezdne osadenstvo, a že sa je na koho pozerať, pôsobí akoby vyskočilo priamo z hollywoodskej filmografie medzivojnového obdobia. Ale funguje to výborne po celej obrazovej stránke. Architektúra a dizajn nás vlákajú do noirového sveta podmanivej melanchólie a šedivosti. Už dlho sa nestalo, aby nás scény svojím vizuálom takto pôsobivo zaujali, čo je očividné najmä v prípade diabolských atrakcií alebo kancelárie uhrančivej psychoanalytičky Lilith (Cate Blanchett). Film nezaostáva ani po zvyšnej remeselnej stránke. Je to obrúsený diamant kinematografie, od vyšperkovanej kamery Dana Laustsena až po strhujúcu hudbu Nathana Johnsona. Johnson si dokázal bez problémov obuť topánky po Alexandrovi Desplatovi, ktorý mal hudbu pre film skladať pôvodne. Guillermo del Toro tak skrátka vedie filmársky orchester k formálnej dokonalosti.
Odvrátenou stranou filmu môže byť pre niekoho pomerne vláčny dej. Svojim zameraním je Ulička nočných môr kvázi epický príbeh, prekonávajúci časové obdobia a životné cykly postáv. Na dve a pol hodiny sa stávame svedkami osudu jedného ambiciózneho mentalistu. Od jeho začiatkov, až po jeho koniec. Skvelou správou je, že napriek pomerne vlažnej dejovej priamke, ktorú s úrokmi dozaista vynahradzuje výborné finále, máme možnosť rozpoznať kvalitný scenár z pera samotného režiséra a debutujúcej Kim Morganovej. Scény objasňujúce zákutia veštectva, jeho pozitív, a najmä negatív, sú krásne kontrastované s človekom, ktorý hovorí jedno a robí druhé.
Ulička nočných môr nemusí padnúť každému, pretože dej nemusí úplne chytiť divákovu pozornosť. Filmoví fanúšikovia, ale budú pravdepodobne nadšení. Guillermo del Toro sa novým filmom prekonáva a jasne dáva najavo, že sa remeselne a tematicky stále zdokonaľuje.
