Nedávno som v jednom nemenovanom kníhkupectve položil na pokladničný stôl komiks Daniela Majlinga, Zóna. Jeho Rudo ma rozosmial, ako snáď ešte žiadna iná kniha, a preto keď mi prišla Zóna náhodou do cesty, dlho som neváhal. Mladé dievča za pokladňou pri pohľade na knihu, s ťažko definovateľným prekvapením vzrušene poznamenala: „Majling!“
„Je to zlé?“ spýtal som sa prekvapene.
„Nie, nie. Len ho teraz veľa ľudí nekupuje. Tak len preto.“
Zatiaľ som jej slová chápal asi tak, že ľudia jeho tvorbu možno dostatočne nepoznajú. Možno nie je až tak populárny, ako som si myslel, keďže Rudo mi prišiel vo svojej dobe veľmi známy. Jednoducho mi ako prvé napadlo, že dievča za pokladňou a ja, poznáme tvorbu Daniela Majlinga (čo v mojom prípade nebola úplne pravda) a zdieľame o ňu spoločný záujem na rozdiel od okolitého sveta, ktorý prichádza o veľa. Aspoň takto pomýlene a zvrchovane som si to nahováral, respektíve mi to bolo týmto spôsobom predkladané.
„Nenapísal náhodou Ruzkú klaziku?“ spýtalo sa dievča, akoby dopredu vedelo odpoveď a chcelo mi len pomôcť pochopiť, kam celú dobu mieri.
„Hej.“ Odvetil som spontánne, bez rozmyslu. Moja momentálna pristúpenosť ju asi veľmi nepotešila.
Dievča za pokladňou zovrelo pery s pohľadom na komiks a potom povedalo sumu. Ešte stále ma nič netrklo. Z jej strany išlo o trochu divný pohľad, ale jeho pravej podstate som stále naisto nerozumel. Jediný dôvod prečo som si celú slovnú výmenu zapamätal bol neustály pocit, že mi niečo ostávalo ukryté. Keď som potom celú situáciu opakoval v aute svojej manželke, zrazu sa mi rozsvietilo. Ruzká klazika? Žeby? Ale to snáď… Bolo to tam. Zrazu som sa začal cítiť ako sympatizant ruskej agresie na Ukrajine.
Pochopiteľné reakcie na ruskú agresiu ovládané hnevom.
Po tom, čo Rusko napadlo Ukrajinu, Západný svet okamžite odsúdil všetko ruské. Bol to pochopiteľný hnev. Majitelia barov vylievali vodku, Stolichnaya (originálne z Lotyšska), Ruská zmrzlina sa premenovala na Ukrajinskú zmrzlinu, ruský dresing na ukrajinský dresing, kanadský Poutine mal tiež svoje očividné problémy, podobne ako ruské prevádzky potravín, taktiež nútené meniť alebo zakrývať svoje názvy, aby sa vyhli vandalizmu a strate zákazníkov. Tieto veci síce nemuseli mať vôbec nič spoločné s Ruskom, ale ľudia boli jednoducho natoľko vytočení z toho, čo sa deje, že boli nútení nejako reagovať. Vo finále sa to nevyhlo ani kultúre.
V marci Univerzita v talianskom Miláne, zrušila literárny kurz o Dostojevskom. Cardiffský filharmonický orchester zasa vyhodil zo svojho programu Čajkovského Predohru 1812. Môže sa to síce zdať ako rušenie ruskej kultúry, ale v tomto ohľade by som k daným rozhodnutiam pristupoval skôr z individuálneho hľadiska. Pri šokujúcom začatí vojny v Európe asi nikto nebude chcieť počúvať vojenskú oslavu ruskej obrany proti napoleonským vojskám. Naopak v prípade Dostojevského ide už o pomerne prehnaný krok, keďže jeho zrušenie nesúviselo priamo s vojnou, ale s tým, že Dostojevskij bol ruský spisovateľ.
Nech už postihujú Rusko akékoľvek zaslúžené sankcie, ekonomické, kultúrne alebo spoločenské, vnímať ruskú literatúru negatívne len preto, že je ruská, a pritom môže zastávať humanitné hodnoty na opačnom póle Putinovho Ruska, je podobne nebezpečné, ako nenávidieť každého Rusa, len preto, že je Rus. A že sa niečo podobné v našej spoločnosti naozaj deje. Pri Čajkovského 1812 je voľba zrušiť tento hudobný kúsok pochopiteľný krok, ktorého nevhodnosť v danom čase prepuknutia vojny, rozpozná na základe danej sklady asi každý. Ale nekupovať Majlinga, len preto, že pár rokov dozadu napísal knihu s titulom Ruzká klazika, mi príde pritiahnuté za vlasy.
Keď dielo neovplyvňuje spoločnosť, ale spoločnosť ovplyvňuje dielo.
Samozrejme, ak by sa ukázalo, že Daniel Majling schvaľuje ruskú agresiu a otvorene podporuje vojnu na Ukrajine, bojkot jeho diela by sa dal pochopiť. Podobne ako to robí napríklad aj české vydavateľstvo Argo s ruským spisovateľom Lukianenkom, ktorý otvorene podporuje ruskú inváziu na Ukrajine. Najskôr som sa domnieval, že presne toto sa stalo. Niečo mi utieklo. Hľadám po internete škandalózne vyhlásenia, no nech sa snažím ako chcem, nič nenachádzam. Ide snáď o verejné tajomstvo, o ktorom neviem? Možno áno. Možno nie.
Ruzká klazika. Tie zetká v tom názve sú pofiderné, hovorím si. Ale znamená to niečo? Neviem, pretože tú knihu som nečítal! Je snáď plná šovinizmu a autoritárskej rétoriky? Reagujem skôr na to, čo je mi známe. Ak náhodou viete niečo, čo mi ostáva skryté, dajte mi prosím vedieť. Poučte ma. Ale nezakazujme si navzájom diela ruskej literatúry, len preto, že sú ruské, a pritom ony aj ich autori alebo autorky, stoja na strane slobody a humanizmu. Vo finále nie je pravda, že by každý jeden autor alebo autorka bol sám o sebe morálnym kompasom. Tu by sme taktiež museli pristupovať ku každému individuálne. Ale taktiež je pravda, že nálady sa menia a všetko čo ostáva je aktuálnosť a momentálna bolesť okamžiku, ktorá rozhoduje.
Je na tom niečo podobné, ako keď v knižných alebo filmových dielach zrazu prijímatelia objavujú posolstvá, ktoré v ich očiach súvisia so svetom dneška, no v skutočnosti nie je pravda viac vzdialená realite. Stále by sme mohli na základe autorskej teórie tvrdiť, že nič nie je v danom umeleckom diele vzdialené realite a všetko je v skutočnosti otvorené interpretáciám. Autor je mŕtvy, nech žije autorovo dielo, ktorému dávajú zmysel práve jeho prijímatelia, čitatelia, diváci alebo poslucháči.
Vo finále však stále ostáva nutné, vnímať vierohodnosť a celistvosť argumentácií. Nech už tvrdíme čokoľvek o hocijakom diele, teoretik by nás mal aspoň z časti presvedčiť, že jeho alebo jej tvrdenia, sú schopné ustáť na nohách, ktoré si pod sebou stavajú. A to bez rozdielu, nech už sú zdroje a odkazy rôznych interpretácií akokoľvek vzdialené originálnej látke a jej reálnemu tematickému zameraniu.
Keď sa v jednom teoretickom článku objavilo uvažovanie, že nový Spider-Man: Bez domova (2021), vďačí za svoj divácky úspech symbolike očkovania, nemožno sa ubrániť istým pochybnostiam. Ak by sa Skala Michaela Baya (The Rock,1996) dostala do kín dnes, mohli by sme celkom pokojne tvrdiť, že film vo finále taktiež odkazuje na nutnosť očkovania. A to len z jediného dôvodu, že film sa v našich očiach pretavuje do súčasnej spoločenskej situácie a jeho zmysel sa na tomto základe rapídne mení.
Nie je to potom až tak o tom, že by film odkazoval na dianie vo svete, ako skôr o tom, že dianie vo svete odkazuje na dianie vo filme. Proces sa otáča naopak a my ho vnímame v celkom opačnom zmysle, než aký zmysel by sám autor do filmu dával. A aj keby náhodou tvorcovia nového Spider-Mana hrali so symbolikou očkovania, tvrdiť, že práve toto stojí za vysokou návštevnosťou komiksového filmu a jeho cieľovej skupiny, je viac než neisté.
Naše vlastné interpretácie tvoria naše vlastné „pravdy“.
Práve z tohto dôvodu je potom nebezpečné uvažovať o ruskej kultúre ako o kultúre podporujúcej ruskú agresiu, a to bez jej vlastného pričinenia. Najmä, ak ide o niečo tak banálne ako je zavrhovanie diela len na základe jeho pôvodu, názvu alebo príslušnosti. Nemali by sme potom týmto spôsobom dávať knihe, ako je spomínaná Majlingova Ruzká klazika, nový zmysel, založený na niečom tak negatívnom, ako je ruská agresia na Ukrajine.
Vzniká potom klasický prípad vkladania našich vlastných myšlienok do umeleckých diel, tak ako to bolo napríklad aj s očkovaním a vyššie spomínanými filmami. Niečo podobné by sme mohli tvrdiť aj o Hitlerovej fascinácii, ohľadom Nietzscheho pojmov o super-človeku. Nemusíme tvrdiť, že Nietzsche bol morálna entita a sám netrpel napadnuteľnými myšlienkami, no asi ťažko by sme naňho mohli zvaľovať vinu za masové vyvražďovanie Židov v Európe.
Je pravda, že po ruskej invázii na Ukrajinu mnou lomcoval neskutočný hnev. Lomcuje mnou doteraz. A lomcuje každým normálnym človekom. To čo sa deje celému ruskému svetu zo strany Západu je viac než pochopiteľné a žiadúce. Či už ide o sankcie, alebo vyhadzovanie ruských športovcov z medzinárodných súťaží. Ale pravda je taktiež taká, že moja zbierka klasickej ruskej literatúry ostala na základe súčasného znenávidenia všetkého ruského, bez emocionálneho povšimnutia. Ani ma popravde nenapadlo, aby som nedajbože musel pozerať na mená v mojej knižnici, ako sú Dostojevkij, Tolstoj, Gogoľ alebo Turgenev s nenávisťou.
Mám rád ruských režisérov, dokonca aj Eisensteina, mám rád ruských skladateľov, podobne ako mám rád ruských spisovateľov. Toto nie je nenávisť voči Rusku a ruskej kultúre, ktorú mám úprimne rád. Toto je nenávisť k Putinovi a jeho autoritárskemu režimu, ktorý nemá v súčasnej Európe svoje miesto. Preto nezakazujme si ruskú kultúru a jej nespochybniteľný prínos umeleckému svetu na základe šialených diktátorov, neschopných čeliť pokroku, suverenite, slobode a demokracii.
