★ ★ ★ ☆ ☆
Hraný Aladin má na rozdiel od rozprávky Kráska a zviera podobný problém ako Dumbo. Nedrží sa vierohodne originálneho materiálu a pri každom špekulovaní, odbočovaní a využívaní CGI trikov, triešti príbeh do neucelenej mozaiky.
Režisér Guy Ritchie je špecifický tvorca, ktorý sa vo svojich dielach len ťažko ubráni svojmu rukopisu. A síce je vidieť, že sa v prípade Aladina miernil, jeho štýl sa do príbehu vo finále predsa len dostane. Pri sledovaní filmu ma potom neraz napadlo ako sa niekedy u pripravovaných projektov nahrádza režisér kvôli rozdielnym kreatívnym názorom. Aladin je nešťastný príklad toho, keď si vo vedení povedia, že to s režisérom risknú.
Aladin funguje najlepšie, keď sa držaní originálnej látky. Každý úmyselný krok vedľa je zväčša zbytočný a cítiť z neho snahu skomplikovať a natiahnuť inak jednoduchý príbeh.
Keď sa však máme baviť o vizuálnej podobe filmu, najmä potom tej priamo založenej na animovanej rozprávke, vykúzli nám hraný film úsmev na tvári. Počúvať s nostalgickou radosťou známe piesne a vidieť známe, kedysi animované postavy, zvieratá a miesta v novom kabáte, človek má naozaj pocit akoby navštívil starých priateľov.
Silný úvod srší energiou a rozprávka nás celkom pohltí do farebného a fantastického prostredia. Je to ten Disney ako ho poznáme, ako ho máme radi. Avšak, známosť prezentovaného sveta môže byť napokon nielen radosťou, ale zákonite aj veľkým problémom. Pretože, ak sa filmári rozhodnú niečo zmeniť, musí tá zmena naozaj fungovať, inak si u divákov koledujú o poriadny problém.
Aladin trpí na modernú dobu. Vtipný a zábavný príbeh, ktorý bol najmä o mladom zlodejovi, so zlatým srdcom, magickej lampe a v neposlednom rade o romantickej láske k princeznej Jasmíne, sa vo filmovej podobe až priveľmi sústreďuje na ľúbostný vzťah. A bez toho, aby som prezrádzal nové zmeny, nejde len o jeden vzťah. Ženy majú oveľa viac miesta, čo by nebolo zlé, ak by to nevyznievalo až nelogicky nútene. Aladin nie je jediný hrdina príbehu. Jasmína dostáva oveľa viac miesta, kedy spieva, tancuje a vzdoruje mužskej nadvláde. Je to nové, je to moderné, a vlastne aj potrebné, ale v rámci danej látky, to nie je úplne žiadané.
Film sa niekedy až zbytočne snaží akoby opravovať chyby originálnej rozprávky. Tieto chyby nie sú ani tak príbehové, ako skôr sociálne orientované.
Obsadenie bielych hercov do dabingových úloh arabských postáv vyvolalo v roku 1992 vlnu nevôle a kritiky. Výber hercov bol aj z tohto dôvodu isto pod drobnohľadom. Asi aj z tohto dôvodu nám v Aladinovi pribudla jediná biela postava, a to princ Anders (Billy Magnussen). Ironicky, princ Anders si berie za úlohu byť objektom výsmechu a hlúposti. Vzhľadom na to, že vo väčšine hollywoodskych blockbusterov je to práve „hlúpy/smiešny cudzinec – Arab, Rus, Talian, bojazlivý černoch – ide v tomto prípade o sympatické gesto.
Napokon sa však nemusíme castingom vôbec znepokojovať, pretože Mena Massoud ako Aladin, Naomi Scott ako Jasmína a Marwan Kenzari ako Džafar sa svojich úloh chopili naozaj dobre. Rovnako tak funguje aj Will Smith ako Džin. Trochu mi vadilo, že Aladinovi priatelia ako opica Apu alebo lietajúci koberec nezískali viac pozornosti, tým pádom menej emočných pút, či už k divákovi alebo k Aladinovi. Namiesto budovania priateľstva si priestor opäť raz ukradol, či už romantický vzťah hlavných protagonistov, alebo zbytočné prešľapovanie na mieste pol minútovými a veľmi rušivými hudobnými vstupmi.
Aladin sa zasekol niekde na pol ceste. Na jednu stranu sa snaží zachytiť kúzlo originálneho príbehu a na strane druhej sa snaží prekvapiť niečím novým. V prvom prípade sa mu to darí, vykúzli nám úsmev na tvári, rozradostí naše detské duše, len aby ich o pár minút schladil niečím celkom nečakaným a niekedy až dokonca nemiestnym.
