Eric Berne bol jeden z prvých autorov, ktorého odborná kniha dokázala vydržať dva roky na rebríčku bestsellerov New York Times. Týmto spôsobom Berne vydláždil cestu ďalším projektom zameraných na populárnu psychológiu, ktorá zaujala nielen študentov psychológie, ale aj širokú verejnosť. Dôvod bol jednoduchý. Kniha Ako sa ľudia hrajú silno poukazuje na každodenné ľudské správanie, a tým pádom dokáže veľmi ľahko osloviť nejedného človeka so záujmom o sociálne a existenciálne ponímanie ľudského bytia.
Ako sa ľudia hrajú je kniha, ktorá nám odhaľuje niečo skryté a malicherné v ľudskom správaní. Ako správny psychológ nám Berne otvára oči v rámci každodenných ľudských rituálov a jednaní. Niektoré javy môžeme brať celkom za samozrejmosť, iné zachádzajú do typicky obľúbeného teritória sexu, iné sú však oveľa vážnejšie, a ako Berne píše, „končia buď na chirurgii, na súde, alebo v márnici.“
Ide o radu ľudských hier alebo inak povedané sociálnych interakcií, ktoré ľudia potrebujú ukojiť, podobne ako musia ukojiť svoj hlad po jedle.
Dospelý rovnako ako deti, potrebujú ľudský kontakt. A nielen kontakt ako taký, ľudia potrebujú intimitu alebo emóciu od svojho blízkeho, čo samozrejme pochádza z detských čias spojených s materinskou láskou a nehou. Avšak, po tom, čo materinská intimita končí, jednotlivec je po zvyšok života konfrontovaný otázkou, kde by mohol ďalej hľadať tento druh fyzickej blízkosti. A v tejto skutočnosti prebýva jadro problému, pretože v dospelosti je bohužiaľ kontinuálna fyzická intimita niečo takmer nedosiahnuteľné. Z tohto dôvodu sa potom v človeku tvorí individuálne poslanie dosiahnuť cez spoločenské interakcie svoje ciele, tvrdí Berne.
V podstate ide o typ vplyvom z okolia, ktoré človeka psychicky a emočne stimulujú. Aby ich človek dosiahol, snaží sa o zásadné spoločenské styky, ktoré na seba berú podobu rôznych hier. Herec potrebuje listy od svojich fanúšikov, niekomu inému stačí aspoň raz za čas pochvala od nadriadeného, iný potrebuje cenné lajky pod fotku na Facebooku. Aby ich však dosiahol, musí pre to niečo urobiť.
Rovnako tak Berne tvrdí, že tieto hry sa u ľudí prenášajú z generácie na generáciu, až kým nepríde bod zlomu a niekto ich jednoducho nezastaví. Tieto spoločenské interakcie alebo hry si človek osvojuje od ranného detstva a často na nich majú veľkú zásluhu práve rodičia. Berne používa pekný príklad.
Tanjy, sedem rokov, mal pri večeri bolesti brucha, a preto ho rodičia pustili od jedálenského stola a radšej ho poslali si ľahnúť. Jeho mladší brat Mike, tri roky, následne hovorí: „Tiež ma bolí brucho.“ Čím by rád získal od svojich rodičov rovnaké zaobchádzanie. Jeho otec sa na neho na chvíľu pozrel a potom povedal: „Túto hru nechceš hrať, že áno?“ a Mike vybuchol do smiechu. „Nie!“ Avšak teraz si predstavme, že Mikeovi rodičia by boli natoľko ustráchaní, že by zobrali svojho syna vážne. Mike by si išiel ľahnúť, čím by podobnú situáciu nielenže ešte párkrát zopakoval, on by sa ju navyše naučil využívať, až kým by sa táto hra nestala súčasťou jeho povahy, a to aj v dospelosti. Týmto spôsobom potom vznikajú u ľudí nielen archetypy daných hier, ale aj povahové črty na nich založené.
Ako sa ľudia hrajú následne ponúka sériu rôzne, hovorovo pomenovaných hier, ktoré vychádzajú zo skutočných situácií a čitateľ ich tak ľahko definuje.
Berne využíva vyhrotené momenty z medziľudských vzťahov a približuje nám podstatu týchto hier, ktorých podstatu si človek často ani sám neuvedomuje. Z tohto hľadiska sa dostávame do kategórií ako napríklad Manželské hry s podkategóriami ako Ak by nebolo teba, Frigidná žena, Súdna sieň, Spoločenské hry s podkategóriami ako Prečo neurobíš, áno ale, alebo Nie je to strašné alebo Sexuálne hry. V základe ide o vytypované situácie, ktoré niektorým čitateľom môžu prísť známe, čím sa môžu oboznámiť s niečím, čomu doteraz riadne nerozumeli. Berne sa však snaží polopatisticky vysvetliť, prečo sa hrá žena na nedostupnú alebo prečo si niekto nikdy neprizná vlastnú chybu.
Berne väčšinou poukazuje na hry ako na negatívny prvok ľudského charakteru. Čím je človek viac ponorený do jemu vlastných hier, tým viac ho Berne považuje za psychicky labilnejšieho. Hry sú v jeho ponímaní jednoducho brané ako komplexy, ktoré si človek nemusí za celý život ani len uvedomiť. Sú však veľmi prítomné. Na druhej strane ale existujú aj hry, ktoré majú vo svojom jadre skôr pozitívny prínos a to napríklad u ľudí, ktorí majú zdravý milostný vzťah, kde sa muž snaží svoju polovičku svojím jednaním často okúzliť. Berne nazýva túto hru Gavalier a v jej základe ani tak nejde „o zvedenie ako o prejav bravúrnosti v umení účinných komplimentov.“
Ako sa ľudia hrajú dokáže čitateľa poučiť o každodenných situáciách, ktoré by možno za iných okolností ani neriešil. Eric Berne nám však vo svojej knihe ponúka vysvetlenie a na záver dokonca aj riešenie, ako sa vymaniť z podobných hier. Jeho rozloženie človeka na dieťa, rodiča a dospelého je skvelým spôsobom ako čitateľovi priblížiť jeho vlastné jednanie a ozrejmiť mu, kedy sa ako správa.
