V novom filme Terrenca Malicka, A Hidden Life (slov. prekl. Skrytý život), zaznie opakovane jedna myšlienka v rôznych interpretáciách. Je to idea nahodiť si na tvár masku a za cenu vlastného života poprieť svoje úprimné pocity a myšlienky. Počas druhej svetovej vojny má hlavný hrdina, Rakúšan Franz Jägerstätter (August Diehl), sľúbiť vernosť Hitlerovi a ísť bojovať za slávu Tretej ríše. „Ak sú naši vodcovia zlí, čo má človek robiť?“ pýta sa Franz skôr seba ako hocikoho iného. Franz stojí na prahu života a smrti a jediné, čo by ho mohlo zachrániť, je jeden podpis. Ako mu dohovárajú ostatní ľudia, nemusí to myslieť vôbec vážne. V srdci môže ostať verný svojmu presvedčeniu.
Ešte oveľa podstatnejšia je hypotéza anonymity. Franzovi je opakovane pripomínané, že jeho protest ničomu nepomôže a na celom svete nič nezmení. Naopak, nikto sa o jeho konaní ani len nedozvie. Zomrie sám, opustený a jeho ostatky budú naveky odpočívať v neoznačenom hrobe. Akoby ani neexistoval, akoby sa jeho ušľachtilý čin nikdy nestal. Ak nesľúbi vernosť Hitlerovi, stratí nielen svoj život a svoju rodinu, stratí aj svoje poslanie. Je otázne, či je toto všetko vzhľadom na Franzovu morálku preňho vôbec relevantné.
A Hidden Life je film podľa skutočnej udalosti, ktorá nemusela nikdy uzrieť svetlo sveta.
Franz žije spolu so svojou ženu Franziskou (Valerie Pachner) v malej horskej dedinke o 500 obyvateľoch s názvom Radegund blízko Salzburgu. Celá oblasť je silno katolíckeho vierovyznania, čo by prekvapujúco ani nemuselo mať primárny vplyv na Franzovo konanie. Jeden dôvod je ten, že v dedine boli aj iní, menej zatvrdení kresťania, ktorí sa s nástupom nacizmu do ich krajiny, aj kvôli strachu, či niekedy aj z oveľa horších dôvodov, viac-menej stotožnili.
Hlavný dôvod pre Franzovo konanie sa však črtá skôr v osobe jeho ženy. Je pravda, že po svadbe s Franziskou zvykávali susedia hovoriť, že sa Franz úplne zmenil. Zrazu to bol iný človek. Sama Francizka pochádzala zo silno veriacej rodiny, a pred svadbou dokonca uvažovala aj o členstve v mníšskom ráde. Napokon sa však za Franza vydala a spolu mali tri dcéry. Ich manželstvo bolo šťastné a harmonické, ukotvené uprostred panenskej prírody alpských štítov. Aj napriek životu mimo civilizácie, obaja manželia sa zaujímali o dianie vo svete. Podobne ako zvyšok sveta, aj ich pozornosť sa upierala najmä smerom k susednému Nemecku.
Franz bol vždy proti Hitlerovej politike. Jeho presvedčenie sa údajne ešte viac prehĺbilo po tom, čo sa mu prisnil zvláštny sen o krásnom vlaku, ktorý jazdil okolo hory a lákal dnu malé deti. „Tento vlak ide do pekla.“ ozval sa v sne zlovestný hlas, na čo sa Franz zobudil a všetko rozpovedal svojej žene. Po anšluse Rakúska v roku 1938 sa 10. apríla konalo referendum, ktoré sa pýtalo ľudí, či súhlasia s pridelením ich krajiny k Nemecku. Za hlasovalo viac ako 99% obyvateľstva. Za výsledkom neboli len manipulácie, ale najmä strach občanov rakúskych miest a dedín. Dôkazom je aj skutočnosť, že obyvatelia Radegundu radšej nezapočítali Franzov hlas, ktorý bol ako inak proti. Dedina sa bála prilákať na seba nevyžiadanú pozornosť Nemcov, ak by sa dozvedeli, že niekto z ich obyvateľov hlasoval proti ich prítomnosti.
Ironicky, sama katolícka cirkev sa v Rakúsku postavila za pripojenie k Nemecku, čo potvrdzoval aj podpis kardinála Innitzerera. Nad jeho menom sa skvel pozdrav, Heil Hitler!
V roku 1943 prišiel Franzovi povolávací rozkaz. Dopis mu kázal, aby sa hlásil na vojenskej základni v mestečku Enns blízko Linzu. Franz vedel, že tento list znamená počiatok jeho vzdoru. Urobil presne tak, ako mu kázali v liste. Rozlúčil sa so svojou rodinou a navždy opustil svoj domov. Keď prišiel na vojenskú základňu, pomodlil sa v miestnom kostole a na druhý deň, 2. marca, odmietol slúžiť.
Po jeho uväznení v miestnej väznici ho 4. mája bez varovania previezli do väzenia na predmestí Berlína. Tu bol Franz odsúdený z hrubého porušovania vojenskej morálky k trestu smrti. Aj napriek tomu, že mal ešte v tomto čase možnosť zachrániť si jedným podpisom život, neurobil tak. „Chcem zachrániť svoj život. Nie však klamstvami.“ Napísal Franz svojej žene, po tom, čo sa ho snažili vo väzení nachytať na rôzne myšlienky ako je v skutočnosti jeho vzdor celkom zbytočný.
Franz zomrel pod gilotínou 14. júla v roku 1943. O jeho vzdorovitom konaní by sme možno len ťažko vedeli, nebyť Američana Gordona Zahna, ktorý v roku 1970 navštívil Radegund, keď pracoval na Franzovom životopise. A Hidden Life potom vychádza najmä zo spoločných dopisov, ktoré si Franz pravidelne vymieňal s jeho ženou. Tieto dopisy boli knižne vydané v knihe Franz Jägerstätter: Letters and Writings from Prison, (prekl. Dopisy a písanie z väzenia). Informácie, ktoré tu uvádzam, pochádzajú priamo z predslovu ku knihe od Jima Foresta.
Kňaz Albert Jochmann, ktorý bol prítomný na Franzovej poprave, rozpovedal svoje pocity o Franzových posledných momentoch rakúskym mníškam.
„Môžem Vám len pogratulovať k vášmu krajanovi, ktorý žil ako svätec a zomrel ako hrdina. Môžem vám s istotou povedať, že tento obyčajný človek bol jediný svätec, ktorého som za celý svoj život stretol.“ Povedal Jochmann zasiahnutý Franzovou umiernenosťou a vyrovnanosťou, keď kráčal na smrť. Tieto isté informácie sa potom dostali od mníšok až ku spomínanému Gordonovi Zahnovi.
Nie je azda žiadnym prekvapením, že Malickov film A Hidden Life má mnoho spoločného s kresťanstvom. Franzov život vo filme dokonca v mnohom pripomína samotného Krista. Je to vidieť najmä v scénach, kedy sa Franz stretá so sudcom Luebenom (Bruno Ganz), ktorého by sme mohli veľmi ľahko prirovnať k Pilátovi, ktorý súdil Ježiša. Diehlov Franz má dokonca dosť spoločného s Caviezelovým Kristom. Je vyrovnaný, rozpráva málo, a jeho dobrosrdečnosť je doslova prítomná v každom jeho nepatrnom úsmeve, v každom jeho pohľade, v ktorom sa mieša ľútosť, strach a aj veľmi nenásilné odhodlanie. Najtypickejším rysom je však stále neopätovaná, dokonca až neviditeľná dobrota. Za jeho skutkami nie sú žiadne očakávanie.
Podobne, ako keď Kristus pri svojom zatýkaní v Getsemanskej záhrade zázračne uzdraví vojakovo useknuté ucho, tak aj Franz dvíha zo zeme cudzí dáždnik a starostlivo ho opiera o stenu, pred tým než ho stráž vyženie von. Ide o zdanlivo triviálne prirovnanie, no v základe ide o rovnaký účel. Tento dobrý čin je rýchly akoby doslova bezmyšlienkový a ostane navždy bez svedectva, aj napriek tomu, že ide o obyčajné zdvihnutie pohodenej veci anonymného majiteľa.
Franz ide na smrť s tým, že si dobre uvedomuje, že hrozby, ktorými sa ho chceli ostatní presvedčiť, aby zanechal svojho vzdoru, sa naozaj naplnia. Jeho vyrovnanosť však taktiež svedčí o tom, že je s týmto nielenže absolútne vyrovnaný, ťažko povedať, že by snáď Franz išiel na smrť s nadradeným pocitom vlastného mučeníctva alebo posmrtnej slávy. Skôr naopak. Franz ostáva verný svojmu presvedčeniu. Nezaprisahá sa zlu, ktoré správne vidí v Hitlerovom konaní a nezúčastní sa a nebude zabíjať v „nespravodlivej vojne“, ako ju on sám nazýva.
