Zlodej duší recenzia: Uviaznutý v detektívnom horore

Zlodej duší recenzia: Uviaznutý v detektívnom horore

11. augusta 2020 0 Od Radoslav Irša

Nová kniha Sebastiana Fitzeka s názvom Zlodej duší, na jednu stranu pripomína klasické detektívky, no ešte viac spadá do kategórie hororového žánru. Tvrdiť, že známy nemecký spisovateľ trilerov patrí do hororového žánru môže vyznieť ako celkom jasná vec. Jeho fanúšik, dávno zocelený Fitzekovým nekompromisne násilným textom, za označením „horor“ azda len ležérne kývne rukou, akoby mal celú vec za vyriešenú. Nedá sa vykoľajiť, ani ničím prekvapiť, predsa len už prečítal pár Fitzekových trilerov a je si dobre vedomý, čo môže asi očakávať. No Zlodej duší je predsa len v niečom špeciálny. Fitzekova kniha sa inšpiruje strachom, aký dobre poznáme z filmov, ako sú Votrelec (1979), Vec (1982) alebo Piatok trinásteho (1980). A teraz nemám na mysli ani tak prítomnosť mimozemského netvora, ako skôr prítomnosť nebezpečenstva, ľstivo ukrytého medzi ľuďmi v jednom priestore, z ktorého niet úniku.

Zlodej duší je rozdelený do dvoch časových rovín. Pritom väčšina knihy sa odohráva v minulosti, takzvane a celkom ironicky, pred príchodom strachu.

Táto pasáž je v podstate kniha v knihe, pretože jej obsah je súčasťou lekárskej správy (netypicky beletrizovanej lekárskej správy), ktorú číta skupina študentov ako súčasť tajomného experimentu. My ako čitatelia sme súčasťou tohto experimentu, a text a jeho prezentácia, nám to opakovane pripomína. Ocitáme sa na typicky fitzekovskom mieste. Je to psychiatrická klinika, kde spoznávame nášho hlavného hrdinu menom Caspar. Ten trpí silnou amnéziou. Jeho osud, jeho pôvod, jeho prítomnosť na klinike, to všetko je jedno veľké tajomstvo. To hlavné je však prítomnosť mediálne známeho Zlodeja duší, ktorý sa vo veľkom štýle plného násilia, dostáva do uzavretých priestorov liečebne. A práve týmto spôsobom sa dostávame do tiesnivej hry na mačku a myš.

Vrah je niekde tam vonku. Behá po chodbách a nikto si nemôže byť istý, kto to naozaj je. Ako tvrdí sám Caspar, nedá sa veriť nikomu, dokonca ani sám sebe. Fitzek nám predstavuje skupinku postáv, ako je sanitár, správca kliniky, terapeutka, ale aj pes Ed. Presne ako vo Votrelcovi, aj v tomto prípade sa dostávame do jedného miesta v reálnom čase (kapitoly idú doslova po minútach), a my len tŕpneme, kto bude ďalší vo vrahovom hľadáčiku. Je to presne ako v hororoch, kde skupinka mladých tínedžerov uteká pred šialeným vrahom s motorovou pílou. Aj v tomto prípade musia postavy rozmýšľať, aby ostávali vždy spolu a nerozdeľovali sa. Musia si navzájom pomáhať, pričom niektorí sú tradične viac statoční ako iní, dochádza k nervóznym hádkam a príde aj na boj o holý život.

Tieto ikonografické prvky spomínaných hororov využíva Fitzek na maximum. Nielenže sa nimi inšpiruje, ale navyše nimi vypĺňa jadro svojho charakteristicky rýchleho štýlu.

Odklon prichádza až v poslednej časti knihy. Hlavný zvrat taktiež pripomína jeden veľmi slávny horor, ktorý tu však nebudem spomínať po mene. Niektorí ľudia s týmto filmom oboznámení, by totiž popri čítaní Fitzekovej knihy, mohli ľahšie vydedukovať práve spomínaný dôležitý prevrat v deji. To však neznamená, že by bol Fitzek tentoraz predvídateľný. Len si nemyslím, že Zlodej duší je najsilnejší vo veľkých odhaleniach. Oveľa viac ma bavila práve spomínaná hororová atmosféra pripomínajúca strašidelné filmy. Strach je hlavná téma a Fitzekovi sa darí vzdať konkrétnemu subžánru skvelú poctu. Dokonca to aj sám sebareflexívne naznačuje, keď sám Caspar v jednom momente presadzuje teóriu o uviaznutí v horore, keď sa snaží vysvetliť ich problematickú situáciu. Oslovenie „Sherlock Holmes“ je potom len pekným gestom namiereným zasa smerom na klasické detektívky Arthura Conana Doyla alebo Agathy Christie. Najmä potom na tie primárne uzamknuté v jednej lokalite so skupinou ľudí a s tajomným vrahom ukrytým medzi nimi.

  • Originálny názov: Der Seelenbrecher
  • Počet strán: 224
  • Vydavateľstvo: Tatran, 2020
  • Preklad: Andrej Zahorák