Wonder Woman 1984 recenzia: Svetlé momenty Dianu nezachránia

Wonder Woman 1984 recenzia: Svetlé momenty Dianu nezachránia

4. januára 2021 0 Od Radoslav Irša

★ ★ ★ ☆ ☆

Druhé pokračovanie Wonder Woman je zaujímavé už len tým, že sa nesnaží naviazať na dávno únavnú vlnu superhrdinských blockbusterov, a naopak sa pokúša o odlišný, vážnejší tón. Akoby sa režisérka Patty Jenkins snažila o oveľa zásadovejší film, ktorý by mal nejaké reálne poslanie, reálne emócie. Spomínajúc vážnejší tón, nie je úplne bez svojho háčika. Film nás prenáša naspäť do roku 1984 a sľubuje poriadnu dávku nostalgie. Tá sa dostavuje, a to nielen v očakávanom znázornení spoločnosti, ale aj v spôsobe filmového rozprávania. Úvodná akcia v obchodnom dome je krásnym príkladom nostalgickej naivity a nevinnosti. Je to niečo nové a viac-menej osviežujúce. Škoda, že ide len o akúsi schizofrenickú epizódu v oveľa väčšom, roztrieštenom celku, ktorý drží pohromade len na dobré slovo.

Wonder Woman 1984 môže mať tie správne ambície, no vo výsledku dopadá horšie ako jej predchodca.

Druhý film začína viac než sľubne. Okrem Diany (Gal Gadot) sa zoznamujeme s charizmatickou dvojicou v podobe Pedra Pascala a Kristen Wiig. Obaja sú skvelým prídavkom a ich prítomnosť filmu neskutočne pomáha. Prvá hodina nám síce neponúkne veľa akcie, no nedá sa povedať, že by nudila. Jenkins jednoducho rozohráva film, ktorý nespolieha na akčné scény, ale ktorý by rád fungoval na tom základnejšom, filmovejšom princípe. Bohužiaľ, po hodine začne zápletka viaznuť a nastupujúca akcia prichádza doslova vynútene. To však neznamená, že by nás aspoň čiastočne nezachránila pred nastupujúcou letargiou, keďže filmu začne dochádzať dych. Zápletka o mužovi, ktorý sa rozhodne každému splniť svoje želanie, jednoducho nedokáže stáť na pevných nohách.

Wonder Woman bola vždy symbolom silnej, nezávislej ženy. A prvý film toto dokázal v divákovi prebudiť. Na povrch síce prenikla diskutabilná kritika, od takých, ako je napríklad James Cameron, ktorý miernil všetky vášne od akejkoľvek revolučnej emancipácie žien na filmovom plátne, no druhý film si v tomto ohľade vôbec nepomáha. Skôr naopak. Podľa všetkého Patty Jenkins vsádza na tie prednosti ženy, aké by sme za normálnych okolností možno aj kritizovali. Robí to však inak. Žena je majákom spoločnosti. Bohyňou v mori zúfalých chlapov odsúdených slintať na kolená. Niekto však teraz môže namietať, že Diana je v skutočnosti opakom silnej ženy, keďže je v tomto filme závislá na chlapovi. Jej láska, Steve Trevor (Chris Pine), je zdrojom emócií a ovplyvňuje jej jednanie. Avšak, načo nám je feministická Diana, ktorá odmieta každého chlapa?

Diana si svojho chlapa ochráni.

Nie je to predsa len trochu reálne, že Diana dokáže milovať, a naopak všetky feministické odmietania, teda byť absolútne nezávislá žena, ostávajú pritiahnuté za vlasy?

A presne toto nová Wonder Woman robí.  Neponíma veci doslovne a frázovito, ale dodáva feminizmu kontext. Drží rovnováhu. Pretože nie je pravda, že by sa vo filme neobjavila silná, no najmä citlivá a starostlivá ženskosť. Diana svojho muža miluje, a nemusí sa za to hanbiť, akoby si možno niekto želal. Väčší problém s pokriveným vyobrazením ženy skôr ostáva na strane Barbary Minervy (Kristen Wiig). Je to práve tichá a hanblivá Barbara, ktorá nedokáže byť šťastná, nebyť jej priania byť ako neohrozená a sexy Diana. Všetko ostáva v sexy reprezentácii a to je mierne znepokojujúce, vzhľadom na odvíjajúce sa okolnosti vo filme.      

Napriek prepálenej dĺžke a pomerne vlažnej zápletke, obsahuje nová Wonder Woman „až“ dva svetlé momenty hodné obdivu. Čo pravdepodobne nemusíme brať ako pozitívum, keďže po podobne pozitívnych scénach musí človek doslova bažiť. Podobne ako skvelé herecké osadenstvo, filmu pomáha aj dobre zvolená hudba Hanz Zimmera. Vo finále však ide skôr o kolísavé, roztrieštené dielo, ktoré ostáva pamätné najmä vďaka pár svetlým momentom, no ako celok výrazne zaostáva.