★ ★ ★ ☆ ☆
Dokument V sieti o zneužívaní detí na internete, odhaľuje hrôzostrašné praktiky dospelých mužov, prahnúcich po sexuálnom uspokojení. Diváci majú možnosť posadiť sa za počítač v osobe 12-ročného dievčaťa a na sociálnych sieťach reagovať na stovky oslovení od nadržaných cudzincov. Výsledok je presne taký, aký si človek môže pod daným opisom predstaviť. V sieti je napínavá a skľučujúca cesta do útrob online sexuálneho zneužívania. Predátori sa síce menia, no ich základ je aj napriek rôznej rétorike a vystupovaniu neustále desivý a znepokojivý. A síce nám dokument výborne odhaľuje zákulisie rôznych praktík online osočovania, vydierania a zneužívania, ide len o prvý krok k niečomu oveľa hrôzostrašnejšiemu, čo môže mať ľahko tragické následky.
Scenár filmu je jasný. Tvorcovia na čele s režisérskou dvojicou, Barborou Chalupovou a Vítom Klusákom, oslovia na castingu tri plnoleté herečky, ktoré na pohľad dokážu pôsobiť ako 12-ročné. Už casting sa ironicky mení na desivé rozhovory o vlastných skúsenostiach mladých herečiek na internete. Po výbere trojice dievčat sa dostávame do ateliéru, kde filmári zhotovili tri detské izby. V tých budú herečky po dobu desiatich dní aktívne odpovedať žiadostiam o komunikáciu. Všade sú kamery, všetko je ozvučené, nasvietené, pripravené do posledného detailu celú skúsenosť zachytiť.
Filmári si dali pár pravidiel ako pri komunikácii postupovať. Tým najdôležitejším je isto povinnosť pripomenúť mužovi na druhej strane s koľkoročným dievčaťom v skutočnosti komunikujú.
Predátori na seba nenechávajú dlho čakať. Ihneď po aktivácii falošných účtov ide doslova o roztrhnuté vrece plné perverzností, masturbácie, mužskej dominancie a stoporených penisov. A to všetko priamo a vedome do očí akože 12-ročného dievčaťa. Vyzerá to až takmer neuveriteľne, že to celé funguje až tak ľahko. A je až zarážajúce, že to funguje tak predvídateľne. Akoby sa muži riadili nejakým nepísaným pravidlom. Akoby išlo o zaužívanú praktiku, ako sa sexuálne uspokojiť na internete. Je to rituál, je to hra, nerobia to prvý raz. Aj táto skutočnosť robí celú vec ešte viac zvrátenou. Niekedy je interakcia chladná, vypočítavá, dopredu podmienená mužovým potrebám. Inokedy je predátor sám sebou neistý. Trochu vzrušený, trochu zamyslený nad osobnými otázkami o rodine a jeho veku. Je desivé, že jeho ruka ostáva aj vtedy v jednom rytme medzi jeho nohami.
Dieťa na druhej strane obrazovky tu slúži skôr ako vec, ako sexuálna pomôcka, ktorá urobí presne to, čo si predátor práve žiada. Je to obyčajná náhrada porna, ktoré je ako niektorí muži tvrdia – už nudné. Na rad prichádza detská pornografia a iné zvrátené inšpirácie a vtedy ide o naozaj nepríjemné sledovanie. Aj preto je trochu schizofrenické, dokonca až trochu trpko zvláštne, že dokument s tak vážnou témou, obsahuje toľko nepatričného humoru.
V istom zmysle je na divákovi, či sa bude u filmu baviť. Respektíve, vzhľadom k množstvu vedomého zahrnutia vtipných okamžikov, záleží na čom sa bude baviť. Mal som to (ne)šťastie, že v kine sedela v mojej tesnej blízkosti dvojica mužov, netradične v jednom rade za sebou, pričom ten vzadu toho druhého s úsmevom od ucha k uchu, tľapkal žartovne po ramene. V sieti totiž veľmi ľahko funguje ako sociálny experiment, založený na obyčajnom voyerisme.
Diváci sa dostávajú do pozície pozorovateľov vystupujúcich z prítmia kinosál. Niekedy je hrôza nad predátormi na mieste, inokedy sa na nich diváci veľmi zľahčujúco zabávajú.
Sú tu vtipné momenty, ale zároveň ich okamžite nahrádza pocit hanby a zdesenia. Herečka utrúsi vtipnú poznámku, a potom povie, že je to strašné. Diváci sa smejú, a zároveň krútia hlavami. Je to úprimne veľmi zvláštne, a nemá to žiadne konkrétne vysvetlenie. Nemá to žiadny hlbší cieľ, len postaviť týchto ľudí k stene hanby. Pričom títo ľudia nie sú všetci rovnakí. Čo v dokumente pekne zarezonuje v prípade mladého študenta.
Situácie aj postavy sa opakujú. Niekedy ide o frustrovaného mladíka, ktorý je sám a hľadá si veľmi nepatričným spôsobom známosť, inokedy ide o starého zvrhlíka alebo dokonca o pár, ktorý týmto spôsobom hľadá člena do trojky. Stále ide o 12-ročné deti, a predsa sa divák dozvedá, že nejde o pedofíliu, čo je jediný moment v celom dokumente, kedy sa dozvieme niečo nové. Je to však len okrajovo povedané, pretože V sieti je najmä o tom, čo hrozí dieťaťu na sociálnych sieťach. S tým taktiež súvisí aj štýlový úvod, kedy sledujeme náhodne okoloidúce deti hypnoticky zahľadené do displejov mobilov. Človek by očakával, že pôjde o nevinné sledovanie detských videí alebo hraní videohier, V sieti nám však odkrýva odvrátenú stránku celej veci.
Na druhú stranu je zarážajúce, že jeden z argumentov, prečo sa 12-ročné dieťa púšťa do debaty na sociálnej sieti s cudzím človekom, musí spomenúť jeden z predátorov ako svoju obranu.
Aj napriek tomu, že sa samozrejme nedá hovoriť o pádne ospravedlňovanie viditeľného zneužívania, táto skutočnosť však má niečo do seba. Podobne ako boli deti v minulosti vystríhané nebaviť sa s cudzími ľuďmi na ulici, možno by sa im malo hovoriť, aby sa nebavili s cudzími ľuďmi ani na internete. Dokument V sieti toho bude pravdepodobne výstražným znamení. A to aj napriek tomu, že na to poukazuje skôr nepriamo, pretože jediné, na čo sa film sústreďuje, je vo finále zaslúžené potrestanie daných predátorov.
V sieti je dokument, ktorý má svoje chyby. Niekedy ide o dynamické a štýlové dielo, ktoré sa vymyká z teritória priemerného československého dokumentu, inokedy doňho nečakané padá. Je to najmä vtedy, keď film viac ako dokument skôr pripomína reportáž alebo ešte viac reality show. V Amerike existuje podobná reality show s názvom To a Catch a Predator. Treba však určite spomenúť, že V sieti má oveľa zásadovejší a najmä šokujúcejší prístup k materiálu.
V sieti občas trpí na skĺzavanie do opakovaných postupov. Film začne prešľapovať na mieste a občas spadá dokonca do únavy. Občasné komentáre právnika, či psychologičky sú nepripravené, nerežírované, jednoducho sa náhodne vyskytnú. Možno sa snažia niečo vysvetliť, no V sieti neponúka veľa informácií. To, čo si berie na zreteľ hlavne, a to komunikáciu s predátormi, však robí trefne a veľmi desivo. Predátori majú rozmazanú tvár s tým, že im ostávajú iba ústa a oči, čo pôsobí aj symbolicky znetvorujúco. Toto taktiež súvisí s princípom celého spomínaného voyerizmu a odhaľovania predátora v spoločnosti. Títo muži sú potom doslova znetvorení k nerozpoznaniu, primárne za účelom anonymity, čo je ukotvené v zákone, no nejakým spôsobom to ironicky vyzerá tak, akoby ich tvorcovia skôr demaskovali. Bohužiaľ, pod kožu sa týmto ľuďom za celý čas nedostaneme.
