Úryvok z knihy Osvienčim: O tom, ako závisť a nenásytnosť poslali slovenských Židov na smrť.

Úryvok z knihy Osvienčim: O tom, ako závisť a nenásytnosť poslali slovenských Židov na smrť.

8. mája 2020 0 Od Radoslav Irša

Rozhodol som sa preložiť úryvok z knihy Osvienčim: Nová história od slávneho britského historika Laurenca Reesa. Kniha vyšla aj v českom preklade pod názvom Osvětim – Nacisté a „konečné řešení“, ja som sa však dostal k anglickej kópii, a preto som sa rozhodol úryvok svojpomocne preložiť do slovenčiny. Za prípadné chyby rôzneho charakteru sa dopredu ospravedlňujem. Úryvok som sa rozhodol preložiť z toho dôvodu, že ide o časť v kapitole, kedy sa autor knihy priamo zaoberá Slovenskom a jeho nelichotivou účasťou na deportácii slovenských Židov.

Úryvok z knihy Osvienčim: Nová história (orig. názov Auschwitz: A New History)

Autor: Laurence Rees

…prvý Židia mimo Poľska boli do Osvienčimu poslaní na jar roku 1942 a príbeh ako sa dostali do vlakov smerujúcich do tábora je jeden z najšokujúcejších a najprekvapivejších v histórii nacistického „konečného riešenia“. Pochádzali zo Slovenska, z krajiny, ktorej severná hranica bola menej ako 50 míľ od Osvienčimu. Slovensko malo ťažkú minulosť; krajina existovala len tri roky ako nezávislý štát, vytvorený v marci v roku 1939, po tom čom nacisti zabrali susediace územie Čiech a Moravy. Pred rokom 1939 bolo Slovensko súčasťou Československa a pred rokom 1918 bola krajina začlenená k Uhorsku.

Prezidentom Slovenska bol Jozef Tiso, katolícky kňaz, veliteľ silno nacionalistickej Hlinkovej ľudovej strany. Tiso pripojil Slovensko k nacistom a Zmluva o ochrane zaručovala Nemecku spravovať slovenskú zahraničnú politiku. Slovenska vláda prijala antisemitské opatrenia proti 90 000 slovenským Židom s entuziazmom. Ihneď boli prijaté zákony, ktoré prikazovali zabaviť židovské podniky, podporovali židovskú emigráciu, vylučovali Židov z verejného života a prinútili ich nosiť žltú hviezdu. Dopady týchto opatrení boli pre židovskú komunitu rýchle a brutálne.

„Uvedomila som si, že som vyvrheľ.“ Hovorí Eva Votavová, ktorá bola vtedy 14-ročnou žiačkou. „Už som naďalej nebola „slušným človekom.“ Vyhodili ma zo školy. Židia mali zakázané vlastniť isté veci; nemali sme dovolené vlastniť majetky. Pred tým som žila v dedine, kde sme všetci vyrastali spolu a boli sme si rovní.“ Neobyčajnou vlastnosťou prenasledovania slovenských židov bola rýchlosť s akou sa priateľ stával nepriateľom. Nebol tu žiadny postupný prerod. Bolo to ako keby niekto zrazu prepol vypínač.

„Mladí nemeckí chlapci (etnickí Nemci žijúci na Slovensku) sa začali chovať ako nacisti,“ hovorí Otto Pressburger, slovenský Žid, ktorý mal v roku 1939 pätnásť rokov. „Predtým to boli naši priatelia. Medzi nami nebol žiadny rozdiel – boli sme židovská a nemecká mladosť. Potom však boli vyvesené oznámenia: „Zákaz vstupu Židom a psom.“ Nemohli sme chodiť po chodníkoch. Bolo to hrozné. Nemohol som chodiť do školy alebo do kina alebo sledovať futbal. Musel som sedieť doma s rodičmi; predtým som zvykával byť vonku so svojimi kamarátmi.“

Otto Pressburgerovi bolo okamžite jasné, že hlavným motívom tejto zmeny pomerov voči Židom bola nenásytnosť.

„Na stenách viseli plagáty z nemeckých novín zobrazujúce Žida s veľkým nosom a s veľkým vrecom plným peňazí prehodeným cez rameno. Potom tam bol člen hlinkovej gardy ako ho kope do zadku, čím mu (Židovi) padali peniaze von z vreca. Mesto bolo plné takýchto plagátov.“

Slovenskí hlinkovi gardisti boli hlavnými vykonávateľmi anti-židovských akcií. Išli proti Židom podobne ako nacistickí vojaci, a podobne ako oni, aj z nich bol cítiť absolútny antisemitizmus. „Slováci boli šťastní, že môžu prevziať (židovské) obchody a stať sa bohatými.“ Hovorí Michal Kabáč, jeden z členov hlinkovej gardy. „Židia mali obchody, kde robili rôzne nekalosti. Nikdy nepracovali, ale vždy chceli mať ľahký život. Mali to v krvi. Bolo to tak všade na svete, že Židia nechceli pracovať. Dokonca aj Hitler sa obával, že sa stanú v Európe nadradenými, tak ich zabil. Celé to bola politika.“

Je to zarážajúca vlastnosť prirodzenej nelogickosti anti-židovských predsudkov Michala Kabáča, podobne ako u Hansa Friedricha v prvej kapitole, nevidieť žiadne protiklady v tom, viniť Židov z lenivosti a zároveň z usilovnosti a zároveň im závidieť, že vybudovali silné a úspešné podnikania a zároveň tvrdiť, že nikdy nepracovali. Jediná zmysluplnosť z toho, čo Kabáč aj Friedrich hovoria, je v tom, že Židia „naozaj“ nepracovali, teda nepracovali ako farmári, ale zvolili si skôr profesiu obchodníkov – teda presne takú aktivitu, na ktorú sa mohli zamerať, pretože celé stáročia mali v mnohých krajinách po celej Európe zakázané vlastniť pôdu.  

Pre nacistov nebol Osvienčim tým lákavým miestom, kam by poslali slovenských Židov. Himmler si uvedomil, že do Ovienčimu už naďalej nebude posielať sovietskych vojnových zajatcov. Stav medzi Nemcami a Sovietmi pred Moskvou jasne naznačoval, že vojna na východe neskončí tak rýchlo ako Nemci najprv očakávali. Zajatí vojaci rudej armády boli zrazu príliš vzácnou pomocnou silou, než aby ich Nemci len tak premrhali v tábore ako bol Osvienčim. Sám Goering čoskoro oficiálne potvrdil, že všetci dostupní sovietski zajatci musia pracovať v zbrojárskom priemysle. To malo za výsledok, že Birkenau už nemohol byť naďalej využívaný na to, na čo bol originálne postavený. A kto mohol vyplniť túto prázdnu medzeru po sovietskych zajatcoch? Himmler, ako vždy pohotový robiť rýchle zmeny v poriadku, mal okamžite odpoveď: Židia.

Židia boli presne tí ľudia, ktorých chceli slovenské úrady deportovať.

Už od jesene roku 1941 si Nemci od Slovákov pýtali pomocné pracovné sily, ktoré by pracovali v Ríši. Teraz, vo februári 1942, im Slováci ponúkli celé rodiny – dokopy 20 000 Židov. Tiso a zvyšok slovenskej vlády už naďalej nemali túžbu nechávať si ženy a deti, po tom, čo by ich živitelia rodín zmizli, podobne ako sa to dialo aj na východnej fronte. Pre slovenské úrady bolo oveľa jednoduchšie, ak by išli všetci. Avšak, čo bolo jednoduchšie pre Slovákov, nebolo jednoduchšie pre nacistov. Pretože v tej dobe ešte nacisti nemali tak dobre vyvinuté potrebné vyhladzovacie prostriedky, nemali zatiaľ núdzu o Židov, ktorí nedokázali pracovať.

Aby sa tento problém vyriešil, vo februári 1942 bolo v Bratislave, v hlavnom meste Slovenska, uskutočnené zasadanie medzi premiérom Slovenska, Vojtechom Tukom, vedúcim jeho kancelárie, doktorom Izidorom Kosom a Eichmannovým agentom na Slovensku, majorom SS Dieterom Wislicenym. Wisliceny aj Tuka podali po vojne dôkazy o obsahu tejto diskusie a porovnaním ich výpovedí, môžeme spoľahlivo vyvodiť, čo bolo povedané.

Slováci podali názor, že rozdeliť živiteľov od zvyšku ich rodín nebolo kresťanské, pretože by sa o nich nemal kto postarať. Wislicenyho spomienky na toto stretnutie sú také, že viac ako o kresťanské záujmy, sa Slováci viac obávali ťažkej finančnej situácie, ktorá by nastala, ak by nacisti získali pracovnú silu, zatiaľ čo rodiny by ostali na Slovensku bez obživy. Napokon, Slováci navrhli, že môžu do istej miery Nemcom vykompenzovať náklady spojené s tým, ak si spolu so živiteľmi, vezmú aj celé rodiny.

Vec bola rozhodnutá v Berlíne. Slovenská vláda súhlasila, že za každého deportovaného Žida zaplatí 500 ríšskych mariek, s tým, že už sa nikdy na Slovensko nevráti, a že Nemci si nebudú nárokovať majetky ani iné aktíva, ktoré po sebe Židia na Slovensku zanechajú. Tým pádom, Slováci na čele s katolíckym kňazom zaplatili Nemcom, aby ich Židov zbavili.

 Násilná deportácia slovenských Židov sa začala v marci 1942. Pre väčšinu z nich začala ich cesta uväznením v zadržiavacom tábore na Slovensku. Silvia Veselá bola jedna z tých, ktorých  tú jar uväznili v dočasnom tábore v meste Poprad. „Niektorí slovenskí vojaci sa chovali naozaj hlúpo.“ Spomína. „Napríklad sa naschvál vykadili na zem a my sme to museli ručne upratať. Hovorili nám „židovské kurvy“ a kopali nás. Chovali sa naozaj zle. Taktiež nám hovorili „Veď my vás Židov naučíme ako pracovať.“ Avšak my sme boli všetko chudé ženy, zvyknuté na prácu…Je to naozaj ponižujúci pocit, ak vám niekto berie osobnosť. Neviem, či tomu dobre rozumiete. Zrazu neznamenáte nič. Zaobchádzali s nami ako so zvieratami.“

Pre hlinkových gardistov, ktorí pracovali v týchto táboroch, čakali bohaté odmeny.

„Keď Židia prichádzali do tábora,“ spomína Michal Kabáč, „zvykli sme im brať ich veci a šaty. Veliteľ nás vždy zavolal, aby sme si vybrali, ktoré šaty sme chceli. Každý si zobral koľko vládal. Zobral som si pár topánok. Oviazal som ich motúzom a zobral som si ich domov. Gardisti sa mali dobre.“ A neboli to len Slováci, ktorí Židov pred ich deportáciou okrádali. „Jedného dňa prišiel zavalitý dôstojník SS,“ hovorí Silvia Veselá, „začal na nás kričať. Netušili sme prečo na nás kričí. Potom sme zbadali veľké koše – tri veľké koše – do ktorých sme museli dať naše zlato, striebro, peniaze a všetky naše cennosti. Povedali nám, že ideme pracovať a nič z toho nebudeme potrebovať. Bola som veľmi chudá. Mala som len jedny hodinky, ktoré mi dala moja teta, a tak som ich tam dala.“

Tábor nebol len miestom kradnutia, ale aj náhodnej brutality. „Naši gardisti ich zvykávali biť,“ hovorí Michal Kabáč, „Existoval špeciálny tím, ktorý trestal vinných. Zobrali ich do špeciálnej miestnosti a trestali ich bitím drevenou palicou po chodidlách.“ Samozrejme, boli to priamo hlinkovi gardisti, kto rozhodoval o tom, kto bol a kto nebol vinní.

Pobyt v tábore sa rôznil od pár dní, do pár týždňov, nakoniec však boli slovenskí Židia privedení na blízku vlakovú stanicu, aby boli odvezení z krajiny. Silvia Veselá si zreteľne pamätá na cestu na vlakovú stanicu a na jej posledné myšlienky na Slovensko. „Pľuli na nás a kričali: „Dobre vám tak, židovské kurvy!“ Konečne budete makať.“ Hádzali na nás aj kamene. Využili každej príležitosti ako nás ponížiť. Boli tam aj takí ľudia, ktorí len stáli a v tichosti sa prizerali tomu ponižovaniu. Niektorí z nich plakali. Avšak, väčšina – mladá a stará generácia – nás ponižovala. Nikomu by som nič podobné nepriala. Je to hrozný pocit.“

Hlinkovi gardisti eskortovali slovenských Židov na vlakovú stanicu. „Prikázali mi, aby som nakladal na vlak židovské ženy a dozeral na ne, „ hovorí Michal Kabáč, „Hovoril som si: Nechcelo sa ti robiť ty židovská sviňa!“ O pár mesiacov si členovia hlinkovej gardy, podobne ako Kabáč, uvedomili, že slovenskí Židia boli poslaní na smrť – novina, ktorá ich však súcitom nenaplnila. „Bolo mi ich ľúto, ale na druhú stranu, ak zoberiem do úvahy, že okrádali Slovákov, až tak ľúto mi ich nebolo. Mysleli sme si, že bolo dobre, že ich zobrali preč. Tým pádom nás už nemohli ďalej podvádzať. Už ďalej nemohli bohatnúť na účet pracujúcej triedy.“