The Two Popes recenzia: Povznášajúci aj inšpiratívny film o dvoch pápežoch

The Two Popes recenzia: Povznášajúci aj inšpiratívny film o dvoch pápežoch

21. decembra 2019 0 Od Radoslav Irša

★ ★ ★ ★ ☆

The Two Popes je nová spolupráca skvelého Fernanda Meirellesa, režiséra legendárneho Mesta bohov (2002) a Netflixu. Výsledkom je veľmi pútavé dielo pohybujúce sa niekde na pomedzí dokumentu a hraného filmu. Príbeh podľa skutočnej udalosti o vzťahu a osudovom stretnutí pápežov, Benedikta XVI a Františka, dozaista vedie hlavná dvojica ústredných protagonistov, Anthony Hopkins a Jonathan Pryce. Ich predstavenie je však ukotvené najmä v silných charakteroch skutočných osobností, ktoré obaja herci zobrazujú. Aj vďaka nim, aj vďaka výbornému scenáru, autenticite a prirodzenosti, nám Meirelles prináša inšpiratívny pohľad nielen do zákutia voľby pápeža, ale najmä do spoločného priateľstva dvoch mužov, ktoré pohladí dušu aj srdce.

The Two Popes začína v roku 2005. Pápež Ján Pavol II. zomiera a voľba nového pápeža je v plnom prúde.

Do Vatikánu prichádzajú kardináli z celého sveta, aby sa zúčastnili konkláve, teda spoločnej voľby hlavy kresťanskej cirkvi. Medzi kardinálmi sú aj Joseph Ratzinger, budúci Benedikt XVI (Anthony Hopkins) a Jorge Mario Bergoglio (Jonathan Pryce). Meirelles sa silno opiera o dokumentárny štýl rozprávania a dáva to najavo hneď od začiatku. Autentické zábery z televíznych novín striedajú hrané scény. Štýl sa však nemení. Kamera hrá na podobnú nôtu ako dokumentárny film a výsledkom je veľmi pôsobivý zhluk reality a fikcie.

Anthony Hopkins ako pápež Benedikt XVI.

Film sa pohybuje naprieč časom. V roku 2012 sa spolu s Bergogliom dostávame do letného sídla pápežského paláca Gandolfo. Bergoglio však neprichádza ani tak na Benediktovo pozvanie ako skôr z vlastného, osobného popudu. V taške má dokumenty na podpísanie od pápeža. Jeho rezignácia z pozície kardinála. Benedikt má však pre Bergoglia tiež skryté úmysly. Podľa všetkého to vyzerá tak, že Bergoglio nie je jediný, kto chce skončiť vo svojej pozícii.

Okrem toho, že sa ako diváci pozrieme za zamknuté dvere konkláve a na vlastné oči sledujeme voľbu pápeža, film sa nebojí poukazovať na relatívne nedávne aféry a hriechy Vatikánu.

Film to robí síce okrajovo, ale ich prítomnosť je veľmi jasná a priznaná. Jadrom filmu však stále ostáva veľmi hrejivý a inšpiratívny dialóg medzi stávajúcim aj budúcim pápežom. Ich diskusia síce zo začiatku odhaľuje celkom protichodné charaktery a ideály, no v základe sa nedá hovoriť o tom, že by jeden vynikal nad druhého. Benedikt má síce stále konzervatívne a zastaralé myšlienky a Bergoglio z tohto vychádza skôr ako stelesnenie Kristovej múdrosti, scenár si však dáva veľký pozor, aby nebol prvoplánovo zaujatý. Jeho základom ostáva skutočnosť, že nikto nie je vševediaci, čo pekne naznačuje ako sa obaja muži dopĺňajú a informujú v rôznych poznatkoch a schopnostiach.

Jonathan Pryce ako pápež František.

Film zachádza aj do histórie, najmä potom do životnej cesty pápeža Františka. Divák má možnosť spoznať jeho mladosť v rodnej Argentíne, aj jeho prítomnosť vo vojnovom a násilnom prevrate v roku 1976. Tieto momenty nám len lepšie približujú skutočnú postavu Františka. Najviac nás však Bergoglio odzbrojuje v súčasnosti. Respektíve najmä pri spoločných rozhovoroch s Benediktom. Jeho názory výborne stelesňujú kresťanské ideály a prinášajú do cirkvi nový nádych. Jeho, povedal by som až Kristovo chovanie, pekne kontrastuje so spomínaným poklesom viery širokej verejnosti v kresťanstvo.

The Two Popes má silné finále, ktoré sa dotkne nejedného srdca. Aj napriek zdanlivo vážnej tematike má film čerstvý náboj, svieži humor aj františkovsky typický nadhľad. V jadre ostávajú silné emócie umocnené krásnou akustickou hudbou Bryce Dessnera. The Two Popes je krásny film – povznášajúci, inšpiratívny aj múdry. Rovnako ako postava Františka, ktorý búra zaužívané tradície. Drží sa pokory a tradičných kresťanských ideálov a približuje človeku náboženstvo z tej lepšej strany. A filmu sa tieto myšlienky darí predávať veľmi pôsobivo.