★ ★ ★ ☆ ☆
The Haunting of Bly Manor ide podobne ako jeho predchodca, The Haunting of Hill House, v pomalom, rozjímavom tempe, s najväčším dôrazom kladeným na duchovnú tematiku straty a ľudskej pominuteľnosti. Pre tento účel využíva seriál množstvo symbolických prostriedkov a vizualizovaných metafor. Niekedy to robí šikovne a efektívne, inokedy doslovne a predvídavo.
Nevyváženosť rozprávania prichádza v podobe chaotického preskakovania v deji. Časové flashbacky začnú pomaly, ale iste, unavovať, čo možno povedať aj o uspávajúcich a opakujúcich sa dialógoch. Najväčším sklamaním je však absencia mrazivej atmosféry, dokonca strachu. Prvá scéna, ktorá konečne prináša krv do žíl, prichádza až v piatej epizóde, a to je veľmi neskoro. Inak povedané, to čo malo byť na začiatku, ostáva na konci. A výsledok je strastiplný. Najmä v tom prípade, ak človek viac-menej blúdi opustenými chodbami rozľahlého panstva bez histórie, bez kontextu, bez príbehových náznakov opradených rúškom tajomstva, čoho by sa tu mal vôbec obávať.
The Haunting of Bly Manor sa okrajovo necháva inšpirovať knihou Henryho Jamesa, The Turn of the Screw. Píšem síce okrajovo, ale celá hlavná kostra príbehu je v podstate Jamesova známa novela.
Na panstvo Bly prichádza mladá opatrovateľka Dani (Victoria Pedretti), aby sa tu starala o dve deti. Flora (Amelie Bea Smith) a starší Miles (Benjamin Evan Ainsworth) už jednu opatrovateľku mali. Tá však záhadne zomrela, čím získavame aspoň drobný náznak tragédie v pôsobivom panstve. Divákovi je hneď od začiatku jasné, že mladá Američanka Dani pred niečím uteká. Prekryté zrkadlá, záhadné zjavenia, nie veľmi desivého prízraku, ktorý viac skôr pripomína Elijaha Wooda z Rodriguezovej komiksovky, Sin City (2005), a anglický vidiek, tomu jasne napovedajú. V tomto momente sa, okrem jednej zásadnej scény, inšpirácie knihou viac-menej rozchádzajú. Naopak, Henry James prichádza príbehu na pomoc aj vďaka poviedkam. Výsledkom je potom skôr nezávislá adaptácia prierezu jeho duchovnej tvorby.
Režisér Mike Flanagan sa tentoraz neposadil do režisérskeho kresla pri všetkých epizódach, ako to urobil v prípade seriálu The Haunting of Hill House. Naopak, sériu režisérsky odštartoval prvým dielom a svoju pozíciu následne prenechal iným tvorcom. Osobne si však myslím, že jeho absencia na pozícii režiséra, mení celkový výsledok len veľmi málo. The Haunting of Bly Manor je síce nezávislý príbeh a nemožno ho porovnávať s jeho predchodcom. To však neznamená, že jeho kvality, bez rozdielu na tom, aké odlišné nálady a vlastné témy sa snaží dielo sprostredkovávať, nedokážu naplno dosiahnuť kvalít, aké sme mohli obdivovať pred dvoma rokmi.
Nemyslím si, že duchovná téma je tu o niečo viac citlivá, ako tomu bolo v prvom prípade.
Dôraz na spomienky, na ľudskosť a pominuteľnosť je tu nespochybniteľná, no počiatočný, organický strach z prízrakov ide len na pol plynu. A nie je to zámer, skrytý za spomínanými posolstvami, pretože tvorcovia sa viditeľne snažia desiť. Len im to bohužiaľ, až na jednu spomínanú scénu v piatej epizóde, úplne nevychádza.
The Haunting of Bly Manor však má svoje svetlé momenty. Zatiaľ, čo niektoré epizódy uspávajú, iné si nás s prehľadom získajú. Veľké finále je dojímavé a vo vlastnej kategórii funguje veľmi dobre. Niekedy sa podarí aj sem-tam patetickému scenáru vyprodukovať zaujímavé momenty, ktoré nesmrdia papierom. Pár hercov sa vracia z predchádzajúceho projektu, a síce sa niektorým z nich nedarí sprostredkovať úplne autentický britský dôraz a uveriteľnosť, Oliver Jackson-Cohen vyniká herectvom asi najviac. Aj napriek tomu, že jeho postava a jej zámery sú niekedy ťažšie čitateľné. Opomenúť by som samozrejme nechcel ani hlavnú hrdinku v podobe opatrovateľky Dani, Victoriu Pedretti, ktorá v krízových a extrémnych momentoch, podávala nesmierne pútavé predstavenie.
