Súmrak dňa: Zaprieť vlastné pocity pod ťarchou dôstojnosti

Súmrak dňa: Zaprieť vlastné pocity pod ťarchou dôstojnosti

16. decembra 2020 0 Od Radoslav Irša

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, spisovateľ Kazuo Ishiguro, napísal knihu Súmrak dňa za púhe štyri týždne. Samotnému písaniu predchádzal intenzívny výskum o britskom služobníctve, menovite autor spomína prácu Harolda Laskiho, Nebezpečenstvo byť Gentleman (The Dangers of Being a Gentleman). Príbeh o nezlomnom anglickom komorníkovi Stevensovi bol okrem iného inšpirovaný aj filmom Francisa Ford Coppolu Rozhovor (The Conversation, 1974) alebo pesničkou Tom Waitsa, Ruby´s Arms. V oboch prípadoch je ústredným motívom spaľujúce sebazaprenie. Vo filme sa Gene Hackman musí popasovať s faktom, že jeho práca, odpočúvať ľudí pre svojich klientov, môže viesť k nepredstaviteľným zločinom. Pesnička Ruby´s Arms zasa rozpráva jednoduchú premisu ako vojak odchádza skoro ráno na vlak a svoju milovanú necháva bez rozlúčky spať v posteli. Zo všetkých spomínaných inšpirácií môžeme azda ľahko nájsť relevantné paralely s hrdým Stevensom, ktorý obetuje svojej profesii vlastné šťastie.

Súmrak dňa je písaný z pohľadu profesionálneho komorníka a jeho otázka dôstojnosti tak rezonuje celým dielom.

Stevens je profesionálny gentleman a jeho vlastné emócie a názory tým pádom podliehajú dobrým mravom hrdého komorníka. Pojem dôstojnosti je v knihe často opakovaný akoby si Stevens neprestajne pripomínal vlastné krédo svojho povolania. Treba uznať, že jeho tvrdenia založené na konkrétnych príkladoch presvedčia o jeho svetonázore nejedného čitateľa. Dôstojnosť je v jeho ponímaní logický pojem. Je to hrdá civilizovanosť a úslužnosť anglického správania najvyšších sociálnych vrstiev. Človek mu to jednoducho verí, dokonca je s jeho interpretáciou dôstojnosti okúzlený a inšpirovaný. Stevens chápe, že zastávať jeho pojem dôstojnosti nie je vôbec jednoduché. Najmä vzhľadom na spomínané konkrétne príbehy hraničiace s osobnými vzťahmi v tých najextrémnejších citových momentoch. Napriek tomu sa z vlastného presviedčania stáva zapieranie. Vlastná dôstojnosť sa stáva tvrdohlavou obštrukciou bez zásluh, bez dedičstva, bez hodnosti. A keď prichádza v sádzku vlastné šťastie, dokonca láska, z pojmu dôstojnosti sa stáva bolestivý parazit.

Vo filmovej adaptácii stvárnil Stevensona, Anthony Hopkins a slešnu Kentonovú, Emma Thomson.

Kazuo Ishiguro napísal za štyri týždne výnimočnú knihu. Keďže vidíme veci pohľadom Stevensa, láska tu nie je otvorene priznávaná, no jeho príbeh je príbehom lásky.

Láska je posledná šanca ako zdolať Stevensov svetonázor, a aj z tohto dôvodu je finále tak veľmi dojímavým vyvrcholením beznádejnej zatvrdenosti vlastných presvedčení. Scéna so zomierajúcim otcom je emotívnym vyvrcholením, no je to najmä láska k slečne Kentonovej, ktorá necháva nášho komorníka v melancholickom opustení. Stevenson nás snaží opantať na svoju stranu. Možno sa mu to zozačiatku darí, no vo finále je jeho postava pre čitateľa len zdrojom ľútosti. Súmrak dňa je celou formou aj obsahom Stevensova snaha odôvodniť vlastné zlyhania. Jeho prednes britskej aristokracie, pričom do tejto aristokracie ani len nepatrí, ako nám to pekne ukazuje povrchnosť scény s náhodnou návštevou dedinskej krčmy, je účinným útokom na Stevensovu osobu. Výsledok však ostáva verný vlastnej dôstojnosti, vlastnému pokrytectvu, vlastným predstavám.

Ak viete po anglicky, silno odporúčam si knihu prečítať v originálnej verzii. Súmrak dňa je predsa len o Anglicku, o anglickej vrcholovej spoločnosti, ale aj o anglickom vidieku a anglickej prírode. Anglický jazyk knihe nesmierne pomáha nabudiť tento nezameniteľný dojem vychádzajúci zo Stevensovho vedome vyšperkovaného prednesu skutočného gentlemana. Ale nenechajte sa odradiť. Súmrak dňa stojí za pozornosť v akomkoľvek jazyku. Jeho myšlienky sú stále univerzálne a človek nemusí byť anglický komorník, aby si z knihy odniesol vlastné postrehy. Ubehol už nejaký ten týždeň, čo som knihu dočítal, a stále ma neprestáva udivovať jej pestrá paleta dojímavých situácií a skvele vybudovaných momentov. Zo všetkého najviac mi však v pamäti utkvel krehký a umlčaný Stevenson, bojujúci sám proti sebe a proti vlastnému šťastiu pod ilúziou dôstojnosti.