Quichotte recenzia: Salman Rushdie a jeho kritika súčasného sveta

Quichotte recenzia: Salman Rushdie a jeho kritika súčasného sveta

26. septembra 2019 0 Od Radoslav Irša

Quichotte (vyslovuj ki-šot ako nám autor svojho diela ohľaduplne vysvetlí a vzápätí to aj hneď poprie) je nový román z pera Salmana Rushdieho, populárneho autora Satanských veršovDetí polnoci. Sám názov napovedá, že Rushdie sa pri písaní svojej novej knihy nechal inšpirovať práve najslávnejším románom svetovej literatúry.

Hlavnú inšpiráciu však slávny spisovateľ hľadal najmä okolo seba. Ako nám prezrádza knižný rozprávač, Cervantesov Don Quijite vznikol ako reakcia a zároveň aj kritika prevládajúcej nízkej kultúry v spoločnosti, a tak isto vzniká aj Quichotte. Rozdiely medzi obomi knihami sú však podobne veľké ako dlhý je čas medzi ich vznikom.

Hlavným hrdinom románu Quichotte je prirodzene sám Quichotte, vlastným menom Ismail Smile.

Ten sa vydáva na cestu naprieč Amerikou za svojou láskou „Dulcineou“, v tomto prípade slávnou televíznou hostiteľkou Salmou R. Quichotte videl až príliš veľa televíznych programov, pozeral až príliš veľa televíznych seriálov a zabudol rozlišovať, čo je a čo nie je realita. Podobne ako si slávny Don Quijote začal namýšľať, že je udatným rytierom z literatúry.

Realita a fikcia sú zmiešané do jedného celku a to nielen v rámci hlavnej postavy. Ocitáme sa v dobe, ktorú Rushdie nazýva ako dobou, kedy sa môže stať hocičo. Počasie je nevyspytateľné, priatelia sú nepriatelia a nepriatelia priatelia, voľby môže vyhrať ktokoľvek, americký prezident môže byť ktokoľvek a tornáda odnášajú dievčatá do čarovných krajín. Doba sa mení a s dobou sa mení aj spôsob rozprávania. A Rushdie si to dobre uvedomuje.

Autor neostáva u tradičného rozprávania. Toto nie je Cervantesov Don Quijote, nie je to ani Massenetova opera Don Quichotte, ktorá Ismaila ešte viac presvedčuje zobrať na seba známe alter-ego.

Rushdie nás v netradične tradičnom postmodernom šate predstavuje druhej príbehov línii, v ktorej sa dozvedáme, že v skutočnosti ani nečítame Rushdieho knihu.

Skutočným autorom románu Quichotte je spisovateľ lacných špionážnych kníh, Sam DuChamp. Jeho život a život jeho literárneho hrdinu je potom v menších aj väčších detailoch zviazaný pevne dohromady.

Možno vám to pripadá zbytočne pritiahnuté za vlasy, možno príliš komplikované, či vlastne úplne zbytočné, a to som ešte nespomenul celkom doslovné efekty, ktorých sa Rushdie vôbec nestráni. Sancho je výtvor Quichottovej mysle a jeho život nám doslova vzniká pred očami. Jeho obraz, najprv len akýsi tieň Petera Pana sa rýchlo dostáva do teritória umelej bábiky. A ako to už u umelých bábik alebo lepšie povedané umelých chlapcov v príbehoch býva, aj oni chcú byť ozajstnými chlapcami. Pripomína vám to Pinocchia? Rýchlo začne až na scénu prichádza taliansky hovoriaci cvrček. A podobných momentov nájdeme v knihe oveľa viac.

Aj vďaka tomu, že Quichotte je svojím spôsobom kniha ukrytá v knihe, Rushdie sa nebojí vysvetľovať čitateľovi využívanie vlastných – respektíve Samových – symbolických a obrazotvorných elementov. Aj tie často slúžia ako cesta vysvetliť niektoré často negatívne vlastnosti súčasnej Západnej spoločnosti. Podobne ako Cervantes, aj Rushdie sa snaží poukazovať na dekadentné prvky momentálne prevládajúce medzi ľuďmi. Kritizuje toho veľa, niekedy možno až priveľa, a síce svoj hlas ukrýva za fiktívneho Sama DuChampa, niekedy ani on nezabráni tomu, že zo strán jeho knihy, teraz reálnej knihy, vychádzajú unavené a rozčúlené sťažnosti starého človeka.

Aj z doterajšieho opisu je vcelku ľahko badateľné, že ak očakávate podobné dielo akým je Cervantesov Don Quijote, možno budete sklamaní.

Rushdie kritizuje súčasnú kultúru, ktorá je oveľa viac než len romantické rozprávky o rytieroch. Jeho záber je ohromný, čo robí z knihy často až epizodickú mozaiku vnemov a postrehov. Kniha potom ľahko pôsobí roztrieštene, skáče od jedného momentu k druhému. Jedna problematika strieda druhú, a pritom nám autor dáva jasne najavo, že ide o účel.

Quichotte je obraz dnešnej modernej doby a sama kniha sa veľmi moderne aj prezentuje. Našťastie, Rushdie je stále výborný spisovateľ a jeho text je stále radosť čítať. Aj vďaka tomu kniha nenudí a najmä druhá polovica dokáže čitateľa príjemne pohltiť. Počas celej knihy som mal stále pocit akoby dával Rushdie formu nad obsah, akoby sa snažil každým slovom len viac a viac kritizovať, vysmievať sa alebo symbolicky dokazovať vlastné tvrdenia. Bohužiaľ, týmto spôsobom sa do úzadia strácal nielen samotný príbeh, ale najmä akékoľvek emócie. Našťastie, v úplnom závere sa dočkáme krásneho reparátu, a najmä posledné obrazy nás zanechajú v príjemnom rozjímaní.  

Quichotte nie je kniha pre každého. Je odvážna, niekedy vtipne trefná, inokedy trochu únavná, ojedinele možno až seba povyšujúca. Jeho obraz doby skrýva viacero skutočných postáv, ktoré síce nemenuje, ale Donalda Trumpu a Elona Muska určite každý rozpozná. Stále som si však pri čítaní hovoril ako budú ľudia reagovať, keď budú Rushdieho knihu čítať o štyristo rokov. Inak povedané som sa trocha cítil ako taký človek z budúcnosti. Odpútaný od tohto sveta a zároveň pri čítaní tak veľmi prítomný.

Kniha je momentálne dostupná v originálnom anglickom jazyku.