★ ★ ★ ★ ☆
On the Rocks je film o manželstve, respektíve o jednom hraničnom bode v živote ženatého muža. Niekde v pozadí filmu je dobre rozpoznateľné, že toto je príbeh podávaný očami ženy. Režisérka a scenáristka filmu, Sofia Coppola, si na jednu stranu berie za cieľ poukázať na, nie veľmi meniaci sa údel modernej manželky, a na strane druhej, hádže nedôveryhodný pohľad na zaneprázdneného manžela. Niekde uprostred ostáva postava otca, večného ochrancu a priateľa, ktorý nastupuje na scénu vždy, keď sa rodinná situácia ženie do maléru.
Celý film je istým spôsobom viac než čitateľný, priamočiary a jasný. Zdanie však klame. On the Rocks má toho množstvo na srdci a jeho myšlienka je oveľa komplexnejšia, než by sa mohlo zdať. Či sa však dá, vzhľadom na vystavaný príbeh a jeho vyvrcholenie, hovoriť o akejsi reálnej pravdepodobnosti, vyvodenej zo skutočného sveta, je však vec iná. Ale stať sa to môže.
Hlavnou hrdinkou príbehu je Laura (Rashida Jones). Lauru jedného dňa napadne, že jej manžel jej môže byť neverný. Táto myšlienka nemá žiadny reálny základ a existuje viac-menej založená na obyčajnom pocite zo zvláštneho bozku. Myšlienka nevery, či skôr aféry, sa však oveľa viac prehĺbi v momente, keď Laura jedného dňa nájde v batožine svojho manžela Deana (Marlon Wayans), ženskú toaletnú tašku. Úspešný podnikateľ Dean trávi väčšinu času v práci, budovaním technologickej spoločnosti, obklopený mimo iné, aj atraktívnou kolegyňou Fionou. Laura sa obráti na svojho charizmatického otca (Bill Murray), ktorý sa zaprisahá odhaliť Deana in flagranti.
On the Rocks je film plný symbolických, popisných scén. Ich myšlienka je jasná, napriek tomu sa Sofia Coppola pohráva s našim očakávaním.
Hlavný dôraz je kladený na trojuholník, manželka, jej manžel, a jej otec. V základe však ide skôr o vzťah medzi mužom a ženou. Film obsahuje množstvo typických vzťahových momentov, kedy manželstvo už nie je to čo bývalo. Manžel je večne v práci, zatiaľ čo Laura sa musí starať o deti, domácnosť a ďalšie rutinné, únavné záležitosť všedných dní. Na začiatku filmu máme možnosť spolu s Laurou, vidieť v televízii stand-up vystúpenie Chrisa Rocka. Jeho vtip o nulovom sexe v manželstve len zvyšuje všeobecné názory a predpovede, a napáda Laurino podvedomie, že manželstvo ozaj dokáže z človeka pomaly vysať krv. Scéna, keď Laura dostane od manžela na narodeniny univerzálny kuchynský robot, tomuto úpadku vášne len napomáha. Navyše, oveľa intenzívnejšie obavy prichádzajú v podobe Laurinho „večne mladého“, nezávislého, (a aférou poznačeného) otca. Ten totiž dobre vie, ako funguje chlapský mozog, a nie je to nič pozitívne.
Film má skvelé tempo, skvelé dialógy a podobne ako pri najslávnejšom Sofiinom filme, Stratené v preklade (Lost in Translation, 2003) aj tu hrá mesto výraznú úlohu. New York a jeho reprezentácia pripomína New York Woodyho Allena. Je to živé, vibrujúce mesto, plné skrytých nástrah, v podobe atraktívnych žien a „nových začiatkov“.
Coppolin scenár je inteligentný a vtipný. Obsahuje množstvo inšpiratívnych momentov, ako napríklad scéna s čašníčkou/baletkou. Zrazu sa do celej vzťahovej situácie primieša niečo nové. Nádejná baletka nútená pracovať ako čašníčka, akoby z iného filmu, rovnako zaujímavého. Hneď potom sa však opäť vraciame do vzťahu otec/dcéra. Zaujímavosťou ostáva vyvstávajúca otázka, či neverný manžel, zanedbávajúci svoju ženu, dokáže byť rovnaký otec, akého stelesňuje Bill Murray. Pretože je viac než isté, že toto je ten prípad. Otec a manžel sú vo finále jedna a tá istá postava. Aspoň tomu všetko naznačuje. Bez možnosti prezradiť viac je to však diskutabilne zahrané do rôznych, niekedy až protichodných, možno až ťažko uveriteľných smerov.
Ide o inšpiratívny, a v istom vzťahovom zmysle, dokonca podnecujúci film. Jeho obsah nie je v žiadnom prípade prázdny. Práve naopak. O jeho témach by sa dalo diskutovať, pretože jeho cieľom je večný predmet manželského vzťahu.
Najsilnejší dopad má však film práve na zvýraznenie manželského zanedbávania svojej polovičky. Film doslova nabáda svojich mužských divákov, aby boli k svojím manželkám alebo partnerkám viac pozorní, viac romantickí, viac vynaliezaví. Je to zaujímavé, pretože toto nie je romantický film, no túto inšpiráciu na diváka prenáša nevídane pôsobivo. Aj z tohto je možno dobre rozpoznať, že autorkou je práve žena. Avšak netreba za tým hľadať nič extra feministické.
Problém možno hľadať inde. Odvrátenou stranou mince je Coppolin nie veľmi lichotivý, avšak v jej ponímaní celkom normalizovaný pohľad, na značkové, predražené a trblietavé dary. Ako z toho vychádza Laura, ako reprezentant kapitalistickej ženy, ostáva ako predmet diskusie. Režisérka sa napriek tomu pohráva so stereotypom, predstavami a napáda zovšeobecňovanie. Jej pohľad nie je úplne zaujatí. Naopak, je otvorený, vo finále možno až naivne otvorený. Filmu to však na celkovej príjemnosti a ľahkosti veľmi neuberá.
