Malé ženy recenzia: Povznášajúca radosť z umenia a rodiny

Malé ženy recenzia: Povznášajúca radosť z umenia a rodiny

31. januára 2020 0 Od Radoslav Irša

★ ★ ★ ★ ☆

Malé ženy je nová filmová adaptácia literárnej klasiky a najznámejšieho románu autorky Louisy May Alcottovej. Režisérka a herečka Greta Gerwig pristupuje k látke veľmi svedomito, energeticky, takmer až so zaľúbením. Jej film je plný umenia, krásnych scenérii, čerstvého vzduchu a detskej radosti a ambícií.

Je zarážajúce, že pochybné predstavy o ženskom postavení v spoločnosti spomínané vo filme, dokážu rezonovať aj v dnešnej dobe. Stoja oproti sebe ako dva opačné svety. Svet detstva a svet dospelosti. Naivná nádej, bezstarostnosť a radosť na strane jednej a šedivé vytriezvenie, smrteľnosť a povinnosti na strane druhej.  Malé ženy je síce dobová dráma, no film je zároveň veľmi svieži a moderný. A ľahko dokáže predávať myšlienky aj dnešnému publiku.

Malé ženy sú o snahe hľadieť na svet vlastným pohľadom. Je to dávka pozitívnej energie – inšpiratívnej a umelecky povznášajúcej.

Film nás privádza do neľahkého obdobia, kedy v Amerike zúri občianska vojna. Mama Marchová (Laura Dern) a jej štyri dcéry ostávajú doma, zatiaľ čo ich otec bojuje na fronte. Ich svet má však ďaleko od zúrivého konfliktu. Domov rodiny Marchových je plný dobrej nálady, smiechu a skúšania divadelných predstavení. Je to domov uprostred prírody plný umenia a tvorivej nálady. Jo (Saoirse Ronan) je ambiciózna spisovateľka, zatiaľ čo jej sestra Amy (Florence Pugh) túži byť slávnou maliarkou. Beth (Eliza Scanlen) na druhú stranu zbožňuje hudbu a hru na klavír. A Meg (Emma Watson) je viac tradične založená, čo však nebráni jej veselej náture a radosti z plesov a tancovania.

Jo a Laurie majú pestrý vzťah.

Všetky štyri dcéry sa však stále snažia pomáhať svojej mame. Myslia na financie a na chod celej domácnosti. S tým rodine pomáha aj bohatý sused pán Laurence (Chris Cooper) a jeho vnuk Laurie (Timothée Chalamet). Toho najviac zo všetkých sestier očarí Jo, ktorá je však najviac odhodlaná vzoprieť sa tradičnému poslaniu ženy – dobre sa vydať.

Gerwigovej scenár obsahuje veľa pamätných scén, ktoré sa priamo zaoberajú postavením žien v americkej spoločnosti 19. storočia.

Bolo by možno viac než prehnané tvrdiť, že dnešné ženy zakúšajú podobné strasti, aké na nich kládli terajšie zvyky. Aj napriek tomu sa však jej textu nedá odoprieť istá aktuálnosť, najmä ak hovoríme o nutnosti manželstva. Je to najmä v tomto duchu, kedy sa manželstvu prisudzuje synonymum takzvaného šťastného konca, čo Gerwigová do filmu veľmi šikovne a chytro zakomponováva. Inými slovami, podobne ako Jo, aj Gerwigová si pri tvorení príbehu uvedomuje na popud „vydavateľa“, čo sa predáva, čo divák vyžaduje, a čo by možno radšej chcela Jo, respektíve Gerwigová.

Filmu sa nedá odoprieť nákazlivá dobrá nálada a radosť zo života. Táto radosť je tu prítomná najmä v podobe umenia vo všetkých svojich formách. Či už ide o literatúru, hudbu, výtvarné umenie alebo divadlo, Malé ženy sa snažia človeku pripomenúť, prečo je umenie pre človeka viac než dôležité. Pochopiteľne, príroda je hneď za rohom. Scenérie na pláži alebo na šírych trávnatých pláňach s jesennými farbami stromov všade vôkol, pripomínajú impresionistické maľby a doslova hladia človeka na duši. Postavy a ich oblečenie, ich postavenie, jednoducho celá kompozícia obrazu len dokazuje ako veľmi sa tvorcovia nechali inšpirovať nielen výtvarným umením ako takým, ale dokonca konkrétnymi obrazmi. A podobne ako u dobrého obrazu, človek nielen vidí, ale priam cíti atmosféru daného momentu, v danom čase.  

Veselá nálada a radosť detských čias.

Na druhú stranu, niekedy mi osobne preskakovanie v čase prišlo zbytočne mätúce. Niekedy som sa strácal a záchytný bod – vlasy Jo – ma nie vždy na mojej ceste spoľahlivo podržali. Podobne ma zo začiatku trápilo aj tmavšie svetlo obrazu, čo som osobne prisudzoval snahe byť autentický a snažiť sa dosiahnuť svetelnosti danej doby založenej na voskových sviecach. Na druhú stranu sa však nedá povedať, že by mi tento efekt udrel natoľko do tváre, ako v prípade fenomenálneho Kubrickovho Barryho Lyndona (1975). Avšak, nič to nemení na skutočnosti, že mi to dokonalo vynahradilo výborné herecké osadenstvo a celkovú dobrú náladu z harmonického spolunažívania v kruhu rodiny.