Lov recenzia: Povrchná satira má miernu tendenciu pobaviť

Lov recenzia: Povrchná satira má miernu tendenciu pobaviť

22. júna 2020 0 Od Radoslav Irša

★ ★ ★ ☆ ☆

Lov je film, ktorý sprevádzala vlna kontroverzie. Bolo to najmä kvôli masakrom v amerických štátoch Ohio a Texas. Film do tej doby nikto nevidel, no produkčné štúdio Universal, zastrešujúce vznik filmu, sa z politických dôvodov rozhodlo premiéru radšej odložiť. Okrem toho, že pravdepodobne išlo o správne rozhodnutie, Universalu sa nepriamo vydaril celkom vábivý marketingový ťah. Film sa stal okamžite známym. Pretože podobne ako pri iných zakázaných dielach, aj Lov automaticky získal auru pikantnej zvedavosti. Keď sa teraz film konečne dostáva do kín, môžeme sa na vlastné oči presvedčiť, nielen či ide o správne rozhodnutie zo strany produkčného štúdia film odložiť, ale najmä, či je film vôbec hodný toľkých rečí. Pretože pravda je taká, že skôr nie.

Lov vychádza z príbehu krátkej poviedky Richarda Connelliho z roku 1924 pod názvom The Most Dangerous Game.

Jednou vetou možno povedať, že bohatá elita okrem iného zaháňa nudu lovom na iných ľudí. V podobnom duchu funguje aj Lov, ktorý sa snaží do tejto zdanlivo jednoduchej premisy, primiešať trochu politickej nekorektnosti, trochu humoru, možno aj trochu filozofie. Zo všetkého najviac tu však rezonuje najmä zábava, ktorú film divákovi ponúka. Pretože aj napriek snahe filozofovať alebo vyťahovať na diváka odkazy na Orwellovu Zvieraciu farmu s cieľom niečo mu tým povedať, vo výsledku ide skôr o akčné béčko. Bohužiaľ, dokonca aj po tej najsilnejšej, akčnej stránke, napadajú diváka pri sledovaní filmu podobné, a oveľa lepšie scény z iných filmov.

Lov začína tradične zatnutím do živého. A to doslova. Pokojný let sa mení na boj o holý život. Všade je veľa krvi, horekovania a vynaliezavých, avšak nie príliš účinných, či uveriteľných spôsobov zabíjania. Režisér filmu Craig Zobel si dal záležať, aby bol jeho film explicitne násilný až za hranicou uveriteľnosti. A to z jediného, tarantinovského, dôvodu. Jednoducho, aby išlo o zábavu. Práve preto sú krvavé scény často nadnesené a šialené. Bohužiaľ, ak sa bavíme o zábave, viac sa o ňu scény snažia, akoby reálne boli. Pretože Zobelovým scénam jednoducho chýba rytmus, chýba im ta správna dynamika vyťažiť z danej premisy maximum. Zobel je uponáhľaný a dokonca trocha povrchný dosiahnuť zábavné vyvrcholenie.

Betty Gilpin ako Crystal, jedna z obetí šialeného lovu.

Film síce nasleduje diela ako Nevesta na zabitie (2019), Divoké historky (2014) alebo Štyri izby (1995), ale nedarí mu vždy namiešať ten správny pomer ingrediencií.

Viac ako na budovanie napätia a šikovnému scenáru sa film hrá s rôznymi spôsobmi likvidácie svojich protagonistov. S týmto taktiež súvisí aj jedno z najzásadnejších osviežení filmu, čím je počiatočná hra s divákovým očakávaním. V zásade jedinou (dočasne) najznámejšou tvárou filmu je Emma Roberts, ktorá hrá jednu z unesených obetí. Jej postava stereotypnej blondíny je len jednou z mnohých ďalších čiernobielych postáv, ktoré sú cielene vykreslené ikonicky podľa čiernobielych postáv z iných filmov. Ustráchanú blondínu tak doplňuje neohrozený biely alfa samec alebo zavalitý a impulzívny Gary (Ethan Suplee).

Scenár je viac-menej podriadený celej pointe o tom, ako elita loví politicky nekorektných a nevzdelaných „sedliakov“, ktorí veria konšpiračným teóriám, odmietajú globálne otepľovanie a volia Trumpa. V základe ide o veľmi povrchný, zjednodušený a v zásade nič nehovoriaci konflikt medzi dvoma svetonázormi. Táto jednoduchosť problému môže byť vedome nastolená ako satira ľudského vystupovania na sociálnych sieťach. To však neznamená, že by tvorcovia vo finále nevychádzali bez akéhokoľvek stanoviska, pretože hra s odlišnými identitami ľudí v základe len podporuje túto, akože kritizovanú ilúziu, že vzdelaní ľudia môžu konšpirátorov automaticky odsúdiť ako lovnú zver.